2. KAPITOLA

Prvú vec, ktorú spravila po zotavení sa z nutkavej potreby zvracať bolo, že volala do Cechu. „Potrebujem hovoriť so Sarou,“ povedala recepčnej.


„Je mi ľúto. Šéfka opustila kanceláriu.“


Elena zavesila a stisla tlačidlo na číslo k Sare domov.


Druhá žena zdvihla po sotva polovici zvonenia. „Ako som mohla práve vedieť, že ťa budem dnes ešte počuť?“


Elenina ruka sa zovrela okolo telefónu. „Sara, prosím ťa povedz mi, že mám len mylnú predstavu a ty si ma nezaviazala zmluvou na prácu pre archanjela.“


„Ee... uhm... “ Sara Haziz, šéfka Cechu pre celé Spojené štáty Americké a všestranná húževnatá drsňačka, náhle znela viac ako nervózna puberťáčka. „Do pekla Ellie, ako keby som vôbec mohla povedať nie.“


„Čo by ti spravil – zabil by ťa?“


„Pravdepodobne,“ Sara zamumlala. „Jeho upírsky poskok dal jasne najavo, že chce teba. A že on nie je zvyknutý na odmietnutie.“


„Skúsila si povedať nie?“


„Som tvoja najlepšia priateľka. Pripíš mi zato aspoň malý bod k dobru, prosím.


Elena žuchla do kopy podušiek na pohovke a civela von na Vežu. „Čo je to za prácu?“


„Ja neviem,“ Sara začala robiť mäkké hrkútavé zvuky. „Nemaj obavy – nejdem plýtvať mojím dychom na zbytočný pokus upokojiť ťa. Malá sa zobudila. No nie si ty môj miláčik?“ zvuky pusiniek naplnili vzduch.


Elena stále nemohla uveriť, že sa Sara rozhodla praštiť s prácou. A na dôvažok mala dieťa. „Ako sa má Mini Me? Sara pomenovala svoju dcérku Zoe Elena. Sakra, ale že sa Elena sama takmer rozplakala ako decko keď sa to dozvedela. „Dúfam, že ti spôsobuje peklo.“


„Ona svoju mamu ľúbi.“ Viac pusinkových zvukov. „A vravela, aby som ti povedala, že z nej bude veľká Mini Me ako si ty potom, čo vyrastie zopár centimetrov naviac. Ona a Slayer (Zabiják) sú neporaziteľný tím.“


Elena sa zasmiala nad zmienkou obrovského psa, ktorý žil len preto, aby slintal na nič netušiacich ľudí. „ Kde je tvoj drahý? Myslela som, že Deacon má rád pomáhanie s vecami okolo dieťaťa.“


„Má.“ Sárin úsmev bol zrejmý dokonca aj cez telefónnu linku, a to spôsobilo, že sa niečo vo vnútri Eleny zovrelo v najkrutejšom možnom spôsobe. Nebolo to tak, že by nepriala Sare jej šťastie alebo žeby chcela Deacona. Nie, bolo to niečo hlbšie, pocit, ktorý jej už párkrát prekĺzol cez prsty.


Počas posledného roka to začalo byť čoraz viac zrejmé, že sa jej priatelia vo svojich životoch pohli do ďalšej fáze, zatiaľ čo ona zostávala v úplnej neistote, dvadsaťosem ročná lovkyňa upírov bez žiadnych záväzkov, bez vzťahov. Sara odložila jej hrdosť aj šíp – až na príležitostný naliehavý lov – a vzala najrozhodujúcejšiu prácu za stolom v Cechu. Jej manžel zo smrtonosne zručného stopára prešiel do biznisu výroby nástrojov pre lovcov (čo občas zamieňal s vymieňaním plienok) s pomalým úškrnom, ktorý takmer kričal spokojnosťou. Do pekla, dokonca aj Ransom mal tú istú partnerku do postele pre posledné dva mesiace.

„Hej, Ellie, zaspala si?“ Spýtala sa Sara cez šťastné detské jačanie. „Snívaš o svojom archanjelovi?“


„Skôr mám nočné mory,“ zamrmlala, prižmúrila oči ako zbadala anjela zosadať na strechu Veže. Jej srdce vynechalo úder keď jeho krídla vystrelili nahor aby spomalili jeho klesanie. „Nikdy si nedokončila rozprávanie o Deaconovi. Prečo je on na detské povinnosti?“


„Chodieval do obchodu so Slayerom brávať nejakú dvojitú-čokoládovú zmrzlinu s jahodami. Chvíľu po pôrode som mávala taktovkou všade okolo a on plnil všetky moje želania.“


Sarino potešenie ako sa jej podarilo vodiť manžela za nos malo Elenu rozosmiať, ale ona si bola príliš vedomá strachu plaziaceho sa jej nahor po chrbtici. „Sara, dal ti ten upír hocaký náznak prečo so zháňa práve po mne?“


„Samozrejme. Povedal, že Rafael chce len to najlepšie.“




„Som najlepšia,“ zamrmlala si Elena ďalšie ráno keď vystupovala z taxíka pred skvostným výtvorom, ktorým bola Archanjelská Veža. „Som najlepšia.“


„Hej, pani, zaplatíte mi alebo len budete hovoriť sama so sebou?“


„Prosím? Oh.“ Vybrala dvadsať dollárovú bankovku, sklonila sa a vtisla ju do taxikárovej dlane. „Drobné si nechajte.“


Jeho zamračený výraz sa zmenil na úsmev. „Vďaka! Musíte mať nejaké veľké pátranie ,čo?“


Elena sa nepýtala ako sa mu podarilo odhadnúť ju na lovca. „Nie. Ale mám veľkú šancu na stretnutie strašnej smrti v rámci nasledujúcich pár hodín. Môže sa stať taktiež aj niečo dobré a vystrelí ma to rovno do neba.“


Taxikár si myslel, že bola hýriť. Stále sa smial ako šoféroval preč zanechávajúc ju stáť na úplnom kraji širokej cesty, ktorá smerovala do vchodu Veže. Nezvykle žiariace ranné slnečné lúče prudko osvetľovali biely kameň cesty, priam dostatočne ostro na porezanie. Stiahla si svoje slnečné okuliare odtiaľ, kde ich nechala zavesené – z výstrihu jej trička – umiestnila ich vďačne cez svoje unavené, spánkom trpiace oči. Teraz keď už viac nebola v nebezpečenstve oslepnutia, uvidela tiene, ktoré predtým prehliadla. Samozrejme vedela, že tam sú – zrak nebol jej prvoradým zmyslom keď prišlo na upírov.


Niekoľko z nich stálo po stranách Veže, ale bolo tam prinajmenšom desať ďalších skrytých alebo obchádzajúcich vonku vo veľmi-sa-starám-o-krovie spôsobe. Všetci boli oblečený v tmavých oblekoch s bielymi košeľami, ich vlasy ostrihané v uhladených dokonalých líniách patentovaných agentmi FBI. Čierne slnečné okuliare a nenápadné slúchadlá zakončovali efekt tajného agenta.


Ale vnútorný komentár stranou, Elena vedela, že títo upíri neboli nič také ako ten jeden, ktorého označila minulú noc. Títo chlapíci sa motali po svete už dlhý čas. Ich prenikavý pach – temný ale nie nepríjemný– ktorý sa pridal k faktu, že strážili Archanjelskú Vežu jej napovedal, že boli oboje, chytrí aj extrémne nebezpeční. Zatiaľ čo pozorovala, dvaja z nich sa pohli smerom od krovia a priamo do cesty slnečnému svetlu.


Ani jeden nevzplanul.


Tak prudká reakcia na slnečné svetlo – ďalší mýtus osvojení filmármi – by jej prácu poriadne zjednodušila. Všetko čo by musela spraviť by bolo čakať, až po kým by sa nenahromadili. Ale nie, väčšina upírov bola dokonale spôsobilá behať po svete dvadsaťštyri hodín denne. Tých zopár, ktorí trpeli precitlivenosťou na slnko stále „neumrelo“ keď sa slnko vynorilo. Jednoducho si našli tieň. „A ty zdržuješ – čoskoro budeš skladať ódu na záhrady,“ šomrala si pod nosom. „Si profesionálka. Si najlepšia. Môžeš to spraviť.“


Zhlboka sa nadýchla a snažiac sa nemyslieť na anjelov, o ktorých vedela, že jej lietajú nad hlavou, začala kráčať smerom ku vchodu. Nikto jej nevenoval zjavnú pozornosť, ale keď konečne dorazila ku dverám, upír v službe sklonil hlavu v malom prikývnutí a otvoril ich pre ňu. „Priamo naprieč recepciou.“


Elena zažmurkala a odložila svoje slnečné okuliare. „Nechcete skontrolovať moje ID?“


„Ste očakávaná.“


Rafinovane zvodný pach upíra pri vchode – neobvyklá schopnosť domnievať sa, že sú vývojovo prispôsobený navzdory stopovacím schopnostiam – víril okolo nej v zlovestnom pohladení, keď mu poďakovala a prešla skrz.


Klimatizovaný vestibul bol zdanlivo nekonečným priestorom, kde dominoval tmavo šedý mramor prepletený s nenápadnými žilkami zlata. Ako príklad bohatstva, dobrého vkusu a prefíkaného zastrašovania, to vyhralo prvú cenu. Zrazu bola veľmi rada, že vymenila svoje obvyklé džiny a tričko za pár priliehavých čiernych nohavíc a nažehlenú bielu košeľu. Dokonca si aj upravila svoje hladké vlasy do francúzskeho drdola a chodidlá napasovala do vysokých podpätkov.


Tie podpätky udierali do mramoru s efektívnym klapotom keď prekročila vestibul. Ako prechádzala všímala si všetko okolo nej, od počtu upírskej stráže cez ohromnú – aj keď trošku zvláštnu – kvetinovú výzdobu k faktu, že recepčná je veľmi, veľmi, veľmi stará upírka... s tvárou a telom dobre udržovanej tridsiatničky.


„Slečna Deveraux, ja som Suhani.“ Recepčná sa zdvihla s úsmevom a zozadu obišla jej zaoblený písací stôl. Ten bol tiež kamenný, ale vďaka lúčom sa tak veľmi leskol, až všetko odrážal so zrkadlovou presnosťou. „Tak rada vás spoznávam.“


Elena potriasla žene rukou, vycítila prúd čerstvej krvi, tlkot rýchle bijúceho srdca. Mala už na špičke jazyka otázku na Suhani kto že to bol, z koho sa naraňajkovala – krv bola neobvykle silná – ale zachytila ten impulz predtým, než ju to mohlo dostať do problémov. „Vďaka.“


Suhani sa usmiala a, pre Elenine oči, to bol úsmev naplnený dávnymi znalosťami, storočiami skúseností. „Muselo sa vám podariť prísť zavčasu.“ Pozrela sa na svoje hodinky. „Je len trištvrte na osem.


„Premávka bola mierna.“ A nechcela vykročiť na toto stretnutie nesprávnou nohou. „Som tu moc skoro?“


„Nie. Čaká na vás.“ Úsmev sa vytratil, aby bol nahradený trochu sklamaným výrazom. „Myslela som, že budete... desivejšia.“


„Nevravte mi, že sledujete Lovcovu korisť?“ znechutený komentár bol vonku skôr než sa stihla zaraziť.


Suhani jej dala znepokojujúco ľudský úškrn. „Vinná, obávam sa. Ten program je tak zábavný. A S.R.Stoker – producent – je bývalý lovec upírov.“


Jasne, a ona bola Zubná víla. „Nechajte ma hádať, očakávali ste, že budem nosiť so sebou veľký meč a mať oči, ktoré žiaria načerveno?“ Elena potriasla hlavou. „Ste upír. Viete, že nič z toho nie je pravda.“


Suhanin výraz ukĺzol aby odhalil púhe temno. „Zniete veľmi isto ohľadne môjho upírizmu. Väčšina ľudí to nikdy neodhadne.“


Elena usúdila, že teraz nie je vhodná doba na lekciu loveckej biológie. „Mám hodne skúseností.“ Pokrčila ramenami, ako keby na tom nezáležalo. „Smieme ísť nahor?“


Suhani bola náhle, a vyzeralo to úprimne, rozrušená. „Oh. Tak ma to mrzí. Nechávam vás čakať. Prosím, nasledujte ma.“


„Nerobte si s tým starosti. Bola to len chvíľka.“ A bola vďačná za možnosť, ktorú jej to poskytlo na urovnanie myšlienok. Ak ten elegantný avšak delikátny upír mohol jednať s Rafaelom, potom mohla aj ona. „Aký je?“


Suhanin dlhý krok na sekundu zneistel predtým, než samu seba pristihla. „On je... archanjel.“ Bázeň v jej hlase bola miešaná s rovnakým dielom strachu.


Elenino sebavedomie prudko pokleslo. „Vídavate ho často?“


„Nie, prečo by som mala?“ Recepčná jej dala zmätený úsmev. „Nepotrebuje prechádzať vestibulom. On môže lietať.“


Elena by si najradšej dala facku. „Správne.“ Dostala sa ku zastaveniu pred výťahovými dverami. „Ďakujem.“


„Niet za čo.“ Suhani začala ladiť bezpečnostný kód na dotykovej obrazovke upevnenej na drobnom podstavci hneď vedľa výťahu. „Táto kabína vás vezme priamo hore na strechu.“


Elena sa zastavila. „Na strechu?“


„Tam sa s vami stretne.“


Vyľakane, ale vediac, že oddialenie jej nič nezíska, nastúpila Elena do priestornej, zrkadlami obloženej kabíny a otočila sa v tvárou k Suhani. Ako sa dvere zatvárali, nepríjemne jej to pripomenulo upíra, ktorého zamkla do prepravky pred menej než dvanástimi hodinami. Teraz vedela, aký je to pocit byť na tej opačnej strane. Ak by si nebola tak istá, že je sledovaná, mohla by sa poddať nutkaniu zložiť svoju pracovnú masku a začať nervózne prechádzať sem a tam ako pobláznená žena.


Alebo ako potkan, ktorý uviazol v labyrinte.


Výťah začal stúpať v hladkom pohybe, ktorý až kričal peniazmi. Tlmene svietiace číslice na LCD paneli sa odškrtávali nahor v žalúdku-dvíhajúcom slede. Došla k názoru, že prestane počítať potom, čo kabína minula poschodie číslo sedemdesiatpäť. Namiesto toho použila zrkadlá k údajnému vyhladeniu skrúteného remienka na jej kabelke... zatiaľ čo sa v skutočnosti postarala, aby jej zbrane zostali dobre skryté.


Nikto jej nenariadil prísť neozbrojená.


Výťah zaševelil k hladkému zastaveniu. Dvere sa otvorili. Nedajúc sama sebe možnosť k zaváhaniu, si to namierila von a do malého skleného ohradenia. Bolo okamžite zrejmé, že sklená klietka nebola nič viac než ulita, ktorá poskytovala prístrešie výťahu. Strecha ležala až na druhej strane... a nemala ani len symbolické zábradlie na zastavenie náhodného spadnutia.


Archanjel očividne nemyslel na nervozitu svojich hostí.


Ale Elena by ho nenazvala zlým hostiteľom – stolná scéna s croissantami, kávou a pomarančovým džúsom bola umiestnená v osamotenej nádhere uprostred rozľahlého otvoreného priestoru. Ďalší pohľad a uvidela, že tá strecha neodkrývala iba holý betón. Bola vydláždená tmavo šedými kachličkami, ktoré sa pod slnečnými lúčmi slabo leskli s náznakom striebra. Kachličky boli veľmi pekné a nepochybne drahé. Prehnané míňanie, pomyslela si, avšak potom si uvedomila, že vzhľadom ku krídlam, strecha nepochybne nebola zbytočným miestom.


Rafael nebol nikde k videniu.


Položila svoju ruku na kľučku, tiahnutím otvorila sklenené dvere a vystúpila. K jej úľave sa ukázalo, že kachličky majú drsný povrch – vietor bol práve teraz mierny, ale ona vedela, že v takejto výške sa to môže bez varovania ostro obrátiť, a opätky nie sú práve stabilné ani v tých najlepších chvíľach. Premýšľala či bol obrus priskrutkovaný k stolu. Inak by pravdepodobne skôr či neskôr odletel a jedlo by vzal so sebou.


Ale taktiež to mohla byť dobrá vec. Nervozita nepomáha dobrému tráveniu.


Zanechávajúc svoju kabelku na stole, opatrne prešla k najbližšiemu okraju... a pozrela dolu. Prevalila sa cez ňu veselosť nad neuveriteľným pohľadom na anjelov lietajúcich dovnútra a von z Veže. Vyzerali byť takmer dosť blízko na dotyk, vábenie ich mocných krídiel spievalo pieseň sirén.


„Opatrne.“ To slovo bolo tlmené, tón pobavený.


Nevyskočila, cítiac tlak vetra vyvolaný jeho takmer tichým pristátím. „Chytili by ma, ak by som spadla?“ spýtala sa bez ohliadnutia sa jeho smerom.


„Ak by boli v nálade pre to.“ Prišiel sa postaviť vedľa nej, jeho krídla vypĺňali jej periférne videnie. „Netrpíš pocitom závratu.“


„Nikdy som ho nemala,“ pripustila, tak vystrašená jeho čírou silou, až znela absolútne normálne. Bolo to buď to, alebo začať kričať. „Nikdy predtým som nebola takto vysoko.“


„Čo si myslíš?“


Zhlboka sa nadýchla a ukročila vzad predtým než sa otočila tvárou k nemu. Ten účinok ju zasiahol ako fyzický úder. On bol... „Krása.“ Oči takej čistej absolútne modrej, až to vyzeralo ako keby nejaký nebeský umelec rozdrvil zafíry na svoje farby a potom namaľoval očné dúhovky s najkvalitnejšími štetcami.


Bola ešte stále mimo z toho vizuálneho šoku keď sa zrazu vietor prehnal cez vrchol strechy, zdvíhajúc pramene jeho čiernych vlasov. Ale čierna bola pre ne moc nudné slovo. Boli tak rýdze až držali ozveny noci, jasné a intenzívne. Ostrihané v nedbalých rovinách tak, že končili na zadnej časti jeho krku, obnažovali ostrý uhol jeho tváre a spôsobovali, že sa jej krútili prsty v nutkaní pohladiť.


Áno, bol nádherný, ale bola to krása bojovníka alebo dobyvateľa. Tento muž mal moc vtlačenú v každom kúsku jeho kože, v každej časti jeho tela. A to bolo predtým než vzala na vedomie dokonalosť jeho krídiel. Perá boli hebké, biele a zdali sa byť poprášené zlatom. Ale keď sa sústredila, uvidela pravdu – každé jednotlivé vlákno každého jednotlivého pera nieslo zlatý hrot.


„Áno, tu hore je krásne,“ povedal, preniknúc do jej okúzlenia.


Zažmurkala a potom zacítila ako jej sčervenala tvár, nemajúc žiadnu predstavu o tom, koľko času prešlo. „Áno.“


Jeho úsmev niesol stopu výsmechu, mužskej spokojnosti... a čistého smrtonosného sústredenia. „Poďme sa naraňajkovať a porozprávať.“


Nahnevaná sama na seba, že sa nechala oslepiť jeho fyzickou krásou, sa pokarhala uhryznutím do vnútornej strany líca. Nechystá sa znovu spadnúť do rovnakej nástrahy. Rafael nepochybne vedel aký pozoruhodný bol a poznal aký efekt to malo na nič netušiacich smrteľníkov. To ho robilo arogantným až k vzlykaniu, čomu by nemala mať problém odolať.


Odtiahol stoličku, čakal. Zastavila sa o krok ďalej, veľmi si vedomá jeho výšky a sily. Nebývala zvyknutá cítiť sa malá. Alebo slabá. To, že on jej môže privodiť skúsenosť s týmito pocitmi – a bez akéhokoľvek zdanlivého úsilia – ju nahnevalo dosť na risknutie odvety. „Necítim sa pohodlne s niekým kto mi stojí za chrbtom.“


Iskra prekvapenia v tých modrých, modrých očiach. „Nemal by som to byť ja, kto má mať obavu z napadnutia zozadu? Ty si tá, čo nosí ukryté zbrane.“


Fakt, že odhadol jej zbrane nič neznamenal. Lovec je vždycky ozbrojený. „Rozdiel je v tom, že ja umriem. Ty nie.“


S malým pobaveným mávnutím jeho ruky prešiel k opačnej strane stola, jeho krídla obtierajúce sa o vŕzgajúce, čisté kachličky zanechávali za sebou trblietajúcu sa stopu bieleho zlata. Bola si istá, že to spravil účelne. Anjeli občas zhadzovali anjelský prach. Keď tak spravili, bolo to okamžite zozbierané smrteľníkmi a rovnako aj upírmi. Cena za smietku tejto žiarivej veci bola viac, než za bezchybne orezaný diamant.


Ale ak si Rafael myslel, že zlezie dole na kolená a pôjde šmátrať, nasledujúcu myšlienku mal inú.


„Nebojíš sa ma,“ povedal jasne.


Nebola dosť hlúpa nato, aby klamala. „ Som na smrť vydesená. Ale došla som k záveru, že si ma nenechal prejsť celú tú cestu len preto, aby si ma mohol zhodiť zo strechy.“


Jeho ústa sa stočili, ako keby povedala niečo zábavné. „Sadni si Elena.“


Jej meno na jeho perách znelo odlišne. Záväzne. Ako keby vyslovením získal nad ňou moc. „Ako si povedala, nemám žiadne plány zabiť ťa. Nie dnes.“


Sadla si s kabínou od výťahu za jej chrbtom, vedomá si, že on na ňu čaká kým tak urobí s galantnosťou starej školy. Keď spravil to isté, jeho krídla sa pôvabne prehodili cez špeciálne navrhnuté operadlo stoličky. „Koľko máš rokov?“ zistila, že sa pýta predtým, než mohla svoju zvedavosť spáliť v zárodku.


Zdvihol svoje perfektne klenuté obočie. „Nemáš žiaden pud sebazáchovy?“


Bol to nenútený komentár, ale ona počula tú oceľ pod povrchom.


Mrazivé prsty sa jej plazili chrbticou. „Niektorí by povedali, že nie – ja som lovec upírov.“


Niečo temné a dokonale nebezpečné sa pohybovalo v kryštálovej hĺbke tých očí, ktoré by žiaden človek nikdy nemohol mať. „Rodený lovec, nie trénovaný.“


„Áno.“


„Koľko upírov si zajala alebo zabila?“


„Poznáš počet. To je dôvod prečo tu sedím.“


Ďalší náraz vetra sa prehnal cez strechu, tento bol dosť silný na zarinčanie šálok a na vytiahnutie pramienkov z jej spletených vlasov. Nepokúšala sa pripevniť ich späť, namiesto toho nechávala celú svoju pozornosť na archanjelovi. On na odplatu sledoval ju, skoro ako by veľká šelma mohla pozorovať zajaca, ktorého si vyhliadla na večeru.


„Povedz mi o tvojich schopnostiach.“ Nebolo to nič menej než príkaz, jeho tón bol ostrie, ktoré šepkalo varovanie. Archanjel ju už viac nepovažoval za zábavnú.


Elena odmietala odvrátiť pohľad, dokonca aj keď kvôli opore zatínala svoje nechty do stehien. „Môžem ucítiť upírov, odlíšiť jedného od tlupy. To je všetko.“ Neužitočné nadanie – pokiaľ jeden bol lovec upírov. To spravilo z termínu „voľba kariéry“ oxymoron.


„Ako starý musí upír byť aby si mohla ucítiť jeho alebo jej prítomnosť?“


To bola neobvyklá otázka a ona sa musela odmlčať kvôli zamysleniu. „Nuž, najmladší, ktorého som chytila mal dva mesiace. A bol vonkajšou hranicou. Veľa upírov čaká najmenej rok predtým než skúsia čokoľvek zábavné.“


„Takže ty si nikdy neprišla do kontaktu s mladším upírom?“


Elena vôbec netušila kam smeruje s touto radou otázok. „Do kontaktu, iste. Ale nie ako lovec. Ty si anjel – musíš vedieť, že prvý mesiac alebo tak po Stvorení, nefungujú práve najlepšie.“ To bolo to štádium ich vývoja, ktoré zotrvávalo v poriadnom plnení mýtov o upíroch stávajúcimi sa mátohami bez života.


Prvých pár týždňov boli naozaj desivý. Oči doširoka otvorené, ale pozornosť upriamená ktovie kam, telo biele a vyčerpané, pohyby nekoordinované. To bol dôvod, prečo nenávistné skupiny uprednostňovali vybrať si za cieľ nových upírov. Veľa ľuďom sa zdalo ďaleko ľahšie mrzačiť a týrať niekoho kto vyzerá ako chodiaca mŕtvola, než niekoho kto by mohol byť ich najlepším priateľom. Alebo švagrom, v Eleninom prípade. „Tí mladí sa nemôžu sami kŕmiť, nieto utiecť.“


„Napriek tomu, spravíme test.“ Archanjel zobral pohár džúsu vedľa jeho taniera a napil sa. „Jedz.“


„Nie som hladná.“


Položil pohár. „Je to krvná urážka odmietnuť archanjelov stôl.“


Elena nikdy predtým nepočula tento termín, ale ak to zahrňuje krv, nemôže to byť nič dobré. „Jedla som predtým, než som sem išla.“ Priama lož. Nebola schopná v sebe udržať viac než vodu, a aj to s námahou.


„Potom pi.“ To bol príkaz tak absolútny, až vedela, že sa očakáva okamžité splnenie.


Niečo vo vnútri nej puklo. „Inak čo?“


Vietor sa zastavil. Ešte aj oblaky vyzerali zmrazené.


Smrť jej šepkala do ucha.

Neboli nájdené žiadne príspevky.