1. KAPITOLA

Keď Elena povedala ľuďom, že je lovec upírov, ich prvá reakcia bolo nevyhnutné zalapanie po dychu nasledované „Ty chodíš okolo zabodávať tie ostré kole do ich diabolských skazených sŕdc?“


Dobre, možno tie skutočné slová boli rôznorodé, ale pocit z nich bol rovnaký. To spôsobovalo, že chcela vystopovať a vyhubiť tých idiotských poviedkárov pätnásteho storočia, ktorí túto povesť v prvom rade vytvorili. Samozrejme upiri sa o to pravdepodobne už postarali – po tom, čo prvých pár z nich skončilo v čomkoľvek, čo sa v tej dobe považovalo za pohotovosť.


Elena upírov nezabodávala. Stopovala ich, ulovila a vrátila k ich pánom – k anjelom. Niektorí ľudia volali jej druh veľkorysí lovci, ale v súlade s jej Preukazom lovca mala „Povolenie k loveniu upírov a rôznych ďalších“ – čo ju robilo lovcom upírov so súvisiacimi výhodami zahrňujúcimi platenie za riziko. To riziko bolo veľmi vysoké. Malo to byť odškodnenie za fakt, že sa občas našli lovci s ich krčnou žilou otvorenou a roztrhnutou.


Avšak, Elena usúdila, že potrebuje zvýšiť plat potom, čo jej lýtkový sval začal protestovať. Uviazla v stiesnenom rohu na jednej uličke v Bronxe na posledné dve hodiny, a tiež bola vysokou ženou so svetlými takmer bielymi vlasmi a striebornými očami. Tie vlasy boli osinou v zadku. Podľa nej, a niekedy aj jej priateľa Ransoma, mohla taktiež nosiť značku na oznámenie svojej prítomnosti. Odkedy prefarbenie prestalo byť účinné na menej než dve minúty má Elena veľkú kolekciu pletených čapíc.


Bola v pokušení stiahnuť si svoju súčasnú čapicu nadol cez nos, ale mala pocit, že to by zintenzívnilo zapáchajúce „ambície“ tejto vlhkej časti New York City. To ju viedlo k premýšľaniu o výhodách nosových zátok -


Niečo za ňou zašuchotalo.


Otočila sa... aby prišla tvárou v tvár s prenasledujúcou mačkou, jej oči odrážali striebro v tej temnote. Spokojná, že zviera bolo tým, čím vyzeralo byť otočila svoju pozornosť ku chodníku, uvažujúc, či jej oči svietia tak zvláštne ako tie mačkine. Bolo dobre, že zdedila tmavo zlatú pokožku od jej Marockej starej mamy, inak by sa podobala na ducha.


„Kde do pekla si?“ zamumlala, sklonila sa aby si otrela svoje lýtko. Tento upír ju voviedol do rozjareného prenasledovania – cez jej vlastnú absolútnu hlúposť.


Nevedel čo robí, to ho robilo trochu ťažko predvídateľným.


Ransom sa jej raz pýtal, či ju to trápi zadržiavať bezmocných upírov a vliecť ich úbohé zadky späť do života takmer úplného otroctva. Pritom sa hystericky nasmiala. Nie, netrápi ju to. Práve tak ako to netrápi jeho. Upíry si vybrali ich otroctvo – stovky rokov trvajúce – v okamžiku kedy žiadali anjela o ich takmer nesmrteľné Stvorenie. Ak by ostali ľuďmi, ak by šli do svojich hrobov v miery, nenašli by sami seba spútaných zmluvou podpísanou v krvi. A zatiaľ čo anjeli môžu využiť ich situáciu, zmluva je zmluva.


Záblesk svetla na ulici.


Bingo!


Bol tam terč, neustále hlasité poťahovanie z cigarety a chvastanie sa do telefónu o tom, ako je teraz z neho Stvorený muž a žiaden upätý anjel mu nebude hovoriť, čo má robiť. Dokonca aj s niekoľkými stopami vzdialenosti medzi nimi, mohla cítiť kaluž vody pod jeho pazuchami. Upírizmus nie je ešte pokročilý dostatočne na vytratenie tuku, ktorý nosil ako náhradný kabát a on si myslí, že môže zutekať od zmluvy s anjelom?


Idiot.


Vystúpila, stiahla si svoju pletenú čapicu a narvala ju do svojho zadného vrecka. Jej vlasy spadli okolo jej ramien v jemnom oblaku, osobitné a žiariace. Nebolo to nebezpečné. Nie túto noc. Mohla byť dobre známa pre miestnych, ale tento upír mal výrazný austrálsky akcent. Nedávno pricestoval zo Sydney – a jeho pán ho chcel mať späť v meste, urýchlene.


„Máš oheň?“


Upír sebou trhol a upustil telefón. Elena sa sťažka zadržala aby neprevrátila oči. Nebol dokonca ani plne sformovaný – špičiaky, ktoré pri prekvapení narýchlo ukázal boli len mladé zuby. Niet divu, že bol jeho pán nasratý. Kostnatá hlava zutekala zo služby po nie viac ako roku alebo tak.


„Prepáč,“ povedala s úsmevom ako získal späť telefón a posudzoval ju. Vedela, čo vidí. Osamelú ženu s barbínovskými blond vlasmi, oblečenú v čiernych kožených nohaviciach a v dobre padnúcej halenke s dlhým rukávom tej istej farby, žiadne viditeľné zbrane.


Pretože bol mladý a hlúpy, tento dojem ho uvoľnil. „Jasné, zlatíčko.“ Siahal do svojho vrecka pre zapaľovač.


Vtedy sa Elena predklonila, jednu ruku stiahla za svoj chrbát a pod tričko. „Ts, ts. Pán Ebose je z teba veľmi sklamaný.“ Vytiahla a zamkla náhrdelník na miesto predtým, než on spracoval význam tej chrapľavo povedanej kritiky. Jeho oči sa červeno vypúlili, ale namiesto kričania ostal stáť na mieste potichu. Lovcov náhrdelník mal spôsob na zmrazenie človeka. Strach bol živý a poletujúci cez jeho tvár.


Cítila by k nemu ľútosť ak by nevedela, že roztrhal štyri ľudské hrdlá počas jeho úteku. To bolo neprijateľné. Anjeli ich chránili ako to len šlo, ale dokonca aj oni mali hranice – pán Ebose povolil použitie hocakej a všetkej potrebnej sily na tohto jedného.


A teraz nechala toto poznanie krvácať dokorán, dovolila upírovi vidieť jej ochotu ublížiť mu. Jeho tvár stratila tú trochu farby, ktorú sa mu podarilo udržať. Usmiala sa. „Nasleduj ma.“



Klusal za ňou ako poslušné šteňa. Sakra, ako ona milovala tie náhrdelníky. Jej najlepšia kamarátka Sara rada strieľala na cieľ s ostrými šípmi – hrot šípu bol ošetrený aby obsahoval ten istý ovládajúci čip, ktorý robil náhrdelník tak efektívnym. V okamžiku kedy sa dotkol kože zrejme začal vydávať nejaký druh elektromagnetického pola, ktoré dočasne skratovalo obeh upírovho nervového systému, zanechávajúc cieľ otvorený k sugescii. Elena nepoznala vedu okolo toho celého, ale poznala limity a výhody jej vybranej metódy zajatia.


Áno, musela sa dostať k jej cieľu bližšie než Sara, ale naopak, nebola tu žiadna šanca minutia a trafenia nevinného diváka. Čo sa raz Sare stalo. Urovnanie súdneho sporu ju stálo polovicu ročného platu. Pery sa jej zvlnili nad pomyslením ako by bola jej priateľka vytočená, že nemohla vystreliť. Elena otvorila dvere na strane pasažiera od auta, ktoré parkovala neďaleko. „Dovnútra.“


Mladý upír tam svoj obvod vopchal s námahou.


Keď sa uistila, že je zapásaný, zavolala hlave bezpečnosti pána Ebosa. „Mám ho.“


Hlas na druhej strane ju inštruoval vysadiť balík na súkromnom letisku.


Neprekvapená vybranou lokalitou zavesila a začala šoférovať. Po tichu. Bolo by trochu zbytočné pokúšať sa o konverzáciu, keďže upír stratil schopnosť hovoriť v okamžiku kedy ho zovrela. Mlčanie bolo vedľajším efektom nervovej zvieracej kazajky vyvolanej náhrdelníkom. Pred vznikom týchto zariadení s vrytým čipom boli upiri lovený niečím na spôsob ´voľby kariéry so sklonom k samovražde´ - ešte aj mladý upíry mali totiž schopnosť roztrhať človeka na kúsky. Samozrejme, v súlade s posledným výskumom lovci upírov neboli celkom ľuďmi, ale boli dostatočne blízko.


Prichádzajúc na pristávaciu dráhu prešla popri ochranke a bola nasmerovaná k ceste z dechtového makadamu. Skupina oboznámená s eskortovaním upíra späť do Sydney čakala vedľa lesklého súkromného prúdového lietadla. Elena k nim vzala zajatého muža a oni na ňu okamžite prikývli aby pokračovala na ceste do vnútra. Musela uložiť balík osobne, pretože oni v tomto okamžiku cesty nemali povolenie na manipulovanie s ním. Pán Ebose mal nepochybne dobrých právnikov. Nevezme na seba žiadnu udalosť, ktorá by mohla viesť k zneseniu obvinenia Úradom na Ochranu Upírov.


Nie že by im ÚOU niekedy dokázalo nalepiť kruté obvinenia. Všetci anjeli musia vystaviť pár fotografií ľudí s roztrhnutými hrdlami, a pritom porota bola snáď pripravená ich nie len oslobodiť, ale dať im v procese aj medailu.


Elena upíra sprevádzala hore schodmi a do priestrannej otvorenej prepravky v zadnej časti pasažierskeho miesta. „Dovnútra.“


Prešiel tam a otočil sa k nej tvárou, zdesenie z neho prúdilo v návale, ktoré už presiaklo skrz jeho tričko.


„Prepáč kamoš. Zabil si tri ženy a jedného starého muža. To plánovanú ľútosť nakláňa viac než do nesprávneho smeru.“ Prirazila za ním dvere a zaistila ich visiacim zámkom. Náhrdelník s ním poputuje do Sydney, odkiaľ bude vrátený priamo Cechu podľa zjednaného protokolu o zariadeniach s vrytým čipom. „Je pripravený na cestu, chlapci.“


Vedúci dozorca – všetci štyria ju nasledovali dovnútra – si ju zmeral od zhora nadol s očami prekvapujúceho odtieňu drozdích vajec. „Žiadne poranenia. Pôsobivé.“ Odovzdal obálku. „Prevod dorazí do vášho Cechového konta ako bolo dohodnuté.“


Elena prekontrolovala potvrdenku. Zdvihla obočie. „Pán Ebose bol štedrý.“


„Bonus za rýchle a nepoškodené zajatie cieľa. Pán Ebose má pre neho plány. Starý Jerry bol jeho obľúbený sekretár.“


Elena sa zaškľabila. Problém stým byť v podstate nesmrteľný bol, že vám môžu spraviť veľa vecí a vy nezomriete. Raz videla upíra, ktorý mal každú jednu končatinu amputovanú... bez anestetika. Zatiaľ čo záchranná čata Cechu ho oslobodila z pazúrov nenávistnej skupiny, ktorá ho uniesla, on bol za príčinou alebo bol spojitosťou. Ale bolo tam video. To bol dôvod ako vedeli, že týraný muž bol po celý čas pri vedomí. Vsadila by sa, že anjeli toto video neukazovali žiadateľom, ktorí prichádzali v húfoch dúfajúc, že budú Stvorení.


Ale ktovie, možnože ukázali.


Anjeli môžu Stvoriť len okolo tisíc upírov ročne. A z toho čo Elena mohla vidieť, počet adeptov je v tomto prevyšujúci od stoviek až na tisícky. Nemala predstavu prečo. Pokiaľ sa zaujímala, cena za nesrteľnosť bola príliš vysoká. Radšej žiť slobodne a obrátiť sa v prach keď ten čas nastane, než skončiť zamknutá v drevenom boxe zatiaľ čo čakáš na svojho pána, ktorý rozhoduje o tvojom osude.


S trpkou pachuťou na jazyku si zasunula oboje, potvrdenku aj obálku, do vrecka od nohavíc. „Prosím poďakujte pánu Ebosovi za jeho veľkorysosť.“


Strážca sklonil hlavu a ona zazrela na jeho oholenej lebke okraj niečoho, čo odhadovala na havranie tetovanie. Bol moc vysoký nato aby si bola istá, ale ostatní boli menší a všetci nosili to isté jedinečné označenie.


„Vidím, že ste nezadaná.“ Pozeral priamo na čisto strieborné kruhy v jej ušiach. Žiadne svadobné zlato. Žiaden zapletený jantár. Ale ona nespravila chybu predpokladaním, že by chcel ísť na rande. Stráže Bratstva krídla praktikovali celibát zatiaľ čo vykonávali prácu. Odkedy potrestanie za nezdar bolo odstránenie časti tela – Elena nikdy celkom nedokázala zistiť ktorého – usúdila, že nie je dosť v pokušení.


„Áno. Ja tiež dobrovoľne pracujem rozumne.“ Uprednostňovala ukončenie jednej práce pred nástupom do ďalšej. Tam vonku sa našlo vždy viacej upírov na vypátranie. „Pán Ebose ma chce na vysledovanie ďalšieho odpadlíka?“


„Nie. Má priateľa, ktorí vyžaduje vaše služby.“ Strážca sa za sekundu dostal cez obálku, tento raz zalepenú. „Schôdzka sa koná zajtra o ôsmej hodine ráno. Prosím zabezpečte vašu účasť – bolo to vyjasnené s vaším cechom, záloha zaplatená.“


Ak to Cech podpísal, znamená to, že ide o legitímny lov. „Iste. Aké je miesto stretnutia?“


„Manhattan.“


Elenina duša zľadovela. Len pre jedného anjela toto jediné slovo postačovalo dostatočne ako smer. Dokonca aj anjeli majú spoločenský rebríček a ona veľmi dobre vedela, kto je navrchu. Ale tak rýchlo ako sa cez ňu úzkosť prehnala, tak aj prešla. Pán Ebose, aj keď mocný, pravdepodobne sotva bude poznať archanjela, jedného z Kádra desiatich, ktorí rozhodovali o tom kto bude Stvorení a kto toto Stvorenie vykoná.


„Je tu problém?“


Jej hlava vystrelila nahor nad strážcovou tichou poznámkou. „Nie, samozrejme, že nie.“ Narýchlo si prekontrolovala hodinky. „Radšej pôjdem. Prosím, pozdravte odo mňa pána Ebosa.“ S tým opustila okázalé hranice súkromného letiska a prenikavý strachom-páchnucí náklad.


Nikdy nebola schopná prísť nato, prečo sa tak veľa smrteľníkov prichystalo k Stvoreniu. Možno, premýsľala, boli sprvu fajn ale zmenili sa na blbcov po pár rokoch pitia krvi. Kto vie čo do pekla tá látka narobí tvojej inteligencii. Ale táto teória nevysvetľuje jej posledný úlovok – on mal dva roky maximálne.


S pokrčením ramien šla do auta. A pretože chcela zubami roztrhnúť dokorán tú zalepenú obálku, čakala až dokým nebola doma v jej nádhernom hniezdočku z apartmánu v nižšom Manhattane. Vzhľadom k tomu koľko času strávili lovci prenasledovaním sračiek, veľa z nich malo sklony premeniť si domov v útočište. Elena nebola výnimkou.


Vstúpila, zhodila svoje boty a namierila si to smerom k luxusnej vani a sprchovacej jednotke. Obvykle spravila rituál zmytia špiny a namazania krémov a parfumov, ktoré nazhromaždila. Ransom považoval jej dievčenské sklony za najzábavnejšiu vec vôbec, neustále ju skrz ne škádlil, ale posledný krát kedy si otvoril svoje veľké ústa, vrátila mu to jej vlastným poukázaním na jeho dlhé čierne vlasy, ktoré sú nepochybne často udržované.


Avšak dnešnú noc nemala ani trpezlivosť ani chuť rozmazlovať sa. Vyzlieknúc sa, spravila rýchlu prácu vydrhnutia zápachu z-na smrť vystrašeného-upíra predtým, než sa šupla do páru bavlneného pyžama a ako si pripravovala kávu, prebehla si kartáčom cez vlasy. Akonáhle bolo všetko spravené, vzala plný hrnček ku konferenčnému stolíku, vysadila ho opatrne na tácku... potom podľahla požiadavkám jej fanatickej zvedavosti a rozhodne v sekunde roztrhla obálku.


Papier bol silný, vodoznak elegantný... a meno na spodku stránky desivé dosť na to, aby si chcela zbaliť tašky a utiecť. Do najvzdialenejšej, najmrňavejšej diery akú by mohla nájsť.


Neveriacky, prebehla očami cez stránku ešte jeden krát. Slová sa nezmenili.


Bude mi potešením ak sa ku mne o ôsmej pripojíte na raňajky.
Rafael



Nebola tam žiadna adresa, ale ona ju nepotrebovala. Pozrela nahor, schopná vidieť pilier plný svetla mestskej Veže archanjela z obrovského okna z tabuľového skla, ktoré robilo tento apartmán tak smiešne drahý... a atraktívny. Môcť sedieť a pozorovať anjelov ako rozprestierajú krídla z vysokých balkónov Veže bolo jej najprevinilejšie potešenie.


V noci pristávajú ako jemné, temné tiene. Ale počas dňa. Ich krídla sa v slnku jasne trblietali, ich pohyby boli neuveriteľne pôvabné. Prichádzajú a odchádzajú počas dňa, ale niekedy ich videla len jednoducho sedieť vysoko na tých balkónoch s nohami vysiacimi cez okraje. Mladý anjeli, hádala, i keď mladosť bol relatívny pojem.


Dokonca aj keď poznala tak veľa z nich, ktorí boli o dekády starší od nej, ten pohľad jej vždy vyčaril úsmev. To bol ten jeden a jediný raz kedy ich vôbec zazrela konať spôsobom, ktorý by mohol byť popísaný ako normálny. Obyčajne boli chladne vzdialený doposiaľ bežnej jednotvárnosti ľudskosti, ako by to bolo mimo ich pochopenie.


Ona zajtra pôjde tiež do tej veže zo svetla a skla. Lenže toto nebol jeden z tých mladších možno-prívetivých anjelov, s ktorým sa musí stretnúť. Nie, zajtra bude sedieť oproti samotnému archanjelovi.


Rafael.


Elena sa zohla, cítiac nevoľnosť od žalúdka.

Neboli nájdené žiadne príspevky.