2.kapitola - 3.časť

Vyľakane, ale vediac, že oddialenie jej nič nezíska, nastúpila Elena do priestornej, zrkadlami obloženej kabíny a otočila sa v tvárou k Suhani. Ako sa dvere zatvárali, nepríjemne jej to pripomenulo upíra, ktorého zamkla do prepravky pred menej než dvanástimi hodinami. Teraz vedela, aký je to pocit byť na tej opačnej strane. Ak by si nebola tak istá, že je sledovaná, mohla by sa poddať nutkaniu zložiť svoju pracovnú masku a začať nervózne prechádzať sem a tam ako pobláznená žena.

Alebo ako potkan, ktorý uviazol v labyrinte.

 Výťah začal stúpať v hladkom pohybe, ktorý až kričal peniazmi. Tlmene svietiace číslice na LCD paneli sa odškrtávali nahor v žalúdku-dvíhajúcom slede. Došla k názoru, že prestane počítať potom, čo kabína minula poschodie číslo sedemdesiatpäť. Namiesto toho použila zrkadlá k údajnému vyhladeniu skrúteného remienka na jej kabelke... zatiaľ čo sa v skutočnosti postarala, aby jej zbrane zostali dobre skryté.

Nikto jej nenariadil prísť neozbrojená.

Výťah zaševelil k hladkému zastaveniu. Dvere sa otvorili. Nedajúc sama sebe možnosť k zaváhaniu, si to namierila von a do malého skleného ohradenia. Bolo okamžite zrejmé, že sklená klietka nebola nič viac než ulita, ktorá poskytovala prístrešie výťahu. Strecha ležala až na druhej strane... a nemala ani len symbolické zábradlie na zastavenie náhodného spadnutia.  

Archanjel očividne nemyslel na nervozitu svojich hostí.

Ale Elena by ho nenazvala zlým hostiteľom – stolná scéna s croissantami, kávou a pomarančovým džúsom bola umiestnená v osamotenej nádhere uprostred rozľahlého otvoreného priestoru. Ďalší pohľad a uvidela, že tá strecha neodkrývala iba holý betón. Bola vydláždená tmavo šedými kachličkami, ktoré sa pod slnečnými lúčmi slabo leskli s náznakom striebra. Kachličky boli veľmi pekné a nepochybne drahé. Prehnané míňanie, pomyslela si, avšak potom si uvedomila, že vzhľadom ku krídlam, strecha nepochybne nebola zbytočným miestom.

Rafael nebol nikde k videniu.

Položila svoju ruku na kľučku, tiahnutím otvorila sklenené dvere a vystúpila. K jej úľave sa ukázalo, že kachličky majú drsný povrch – vietor bol práve teraz mierny, ale ona vedela, že v takejto výške sa to môže bez varovania ostro obrátiť, a opätky nie sú práve stabilné ani v tých najlepších chvíľach. Premýšľala či bol obrus priskrutkovaný k stolu. Inak by pravdepodobne skôr či neskôr odletel a jedlo by vzal so sebou.

Ale taktiež to mohla byť dobrá vec. Nervozita nepomáha dobrému tráveniu.

Zanechávajúc svoju kabelku na stole, opatrne prešla k najbližšiemu okraju... a pozrela dolu. Prevalila sa cez ňu veselosť nad neuveriteľným pohľadom na anjelov lietajúcich dovnútra a von z Veže. Vyzerali byť takmer dosť blízko na dotyk, vábenie ich mocných krídiel spievalo pieseň sirén.

„Opatrne.“ To slovo bolo tlmené, tón pobavený.

Nevyskočila, cítiac tlak vetra vyvolaný jeho takmer tichým pristátím. „Chytili by ma, ak by som spadla?“ spýtala sa bez ohliadnutia sa jeho smerom.

„Ak by boli v nálade pre to.“ Prišiel sa postaviť vedľa nej, jeho krídla vypĺňali jej periférne videnie. „Netrpíš pocitom závratu.“

„Nikdy som ho nemala,“ pripustila, tak vystrašená jeho čírou silou, až znela absolútne normálne. Bolo to buď to, alebo začať kričať. „Nikdy predtým som nebola takto vysoko.“

„Čo si myslíš?“

Zhlboka sa nadýchla a ukročila vzad predtým než sa otočila tvárou k nemu. Ten účinok ju zasiahol ako fyzický úder. On bol... „Krása.“ Oči takej čistej absolútne modrej, až to vyzeralo ako keby nejaký nebeský umelec rozdrvil zafíry na svoje farby a potom namaľoval očné dúhovky s najkvalitnejšími štetcami.

Bola ešte stále mimo z toho vizuálneho šoku keď sa zrazu vietor prehnal cez vrchol strechy, zdvíhajúc pramene jeho čiernych vlasov. Ale čierna bola pre ne moc nudné slovo. Boli tak rýdze až držali ozveny noci, jasné a  intenzívne. Ostrihané v nedbalých rovinách tak, že končili na zadnej časti jeho krku, obnažovali ostrý uhol jeho tváre a spôsobovali, že sa jej krútili prsty v nutkaní pohladiť.

Áno, bol nádherný, ale bola to krása bojovníka alebo dobyvateľa. Tento muž mal moc vtlačenú v každom kúsku jeho kože, v každej časti jeho tela. A to bolo predtým než vzala na vedomie dokonalosť jeho krídiel. Perá boli hebké, biele a zdali sa byť poprášené zlatom. Ale keď sa sústredila, uvidela pravdu – každé jednotlivé vlákno každého jednotlivého pera nieslo zlatý hrot.

„Áno, tu hore je krásne,“ povedal, preniknúc do jej okúzlenia.

Zažmurkala a  potom zacítila ako jej sčervenala tvár, nemajúc žiadnu predstavu o tom, koľko času prešlo. „Áno.“

Jeho úsmev niesol stopu výsmechu, mužskej spokojnosti... a čistého smrtonosného sústredenia. „Poďme sa naraňajkovať a porozprávať.“