2.kapitola - 4.časť

Nahnevaná sama na seba, že sa nechala oslepiť jeho fyzickou krásou, sa pokarhala uhryznutím do vnútornej strany líca. Nechystá sa znovu spadnúť do rovnakej nástrahy. Rafael nepochybne vedel aký pozoruhodný bol a poznal aký efekt to malo na nič netušiacich smrteľníkov. To ho robilo arogantným až k vzlykaniu, čomu by nemala mať problém odolať.

Odtiahol stoličku, čakal. Zastavila sa o krok ďalej, veľmi si vedomá jeho výšky a sily. Nebývala zvyknutá cítiť sa malá. Alebo slabá. To, že on jej môže privodiť  skúsenosť s týmito pocitmi – a bez akéhokoľvek zdanlivého úsilia – ju nahnevalo dosť na risknutie odvety. „Necítim sa pohodlne s niekým kto mi stojí za chrbtom.“

Iskra prekvapenia v tých modrých, modrých očiach. „Nemal by som to byť ja, kto má mať obavu z napadnutia zozadu? Ty si tá, čo nosí ukryté zbrane.“

Fakt, že odhadol jej zbrane nič neznamenal. Lovec je vždycky ozbrojený. „Rozdiel je v tom, že ja umriem. Ty nie.“

S malým pobaveným mávnutím jeho ruky prešiel k opačnej strane stola, jeho krídla obtierajúce sa o vŕzgajúce, čisté kachličky zanechávali za sebou trblietajúcu sa stopu bieleho zlata. Bola si istá, že to spravil účelne. Anjeli občas zhadzovali anjelský prach. Keď tak spravili, bolo to okamžite zozbierané smrteľníkmi a rovnako aj upírmi. Cena za smietku tejto žiarivej veci bola viac, než za bezchybne orezaný diamant.

Ale ak si Rafael myslel, že zlezie dole na kolená a pôjde šmátrať, nasledujúcu myšlienku mal inú.

„Nebojíš sa ma,“ povedal jasne.

Nebola dosť hlúpa nato, aby klamala. „ Som na smrť vydesená. Ale došla som k záveru, že si ma nenechal prejsť celú tú cestu len preto, aby si ma mohol zhodiť zo strechy.“

Jeho ústa sa stočili, ako keby povedala niečo zábavné. „Sadni si Elena.“

Jej meno na jeho perách znelo odlišne. Záväzne. Ako keby vyslovením získal nad ňou moc. „Ako si povedala, nemám žiadne plány zabiť ťa. Nie dnes.“

Sadla si s kabínou od výťahu za jej chrbtom, vedomá si, že on na ňu čaká kým tak urobí s galantnosťou starej školy.  Keď spravil to isté, jeho krídla sa pôvabne prehodili cez špeciálne navrhnuté operadlo stoličky. „Koľko máš rokov?“ zistila, že sa pýta predtým, než mohla svoju zvedavosť spáliť v zárodku.

Zdvihol svoje perfektne klenuté obočie. „Nemáš žiaden pud sebazáchovy?“

Bol to nenútený komentár, ale ona počula tú oceľ pod povrchom.

Mrazivé prsty sa jej plazili chrbticou. „Niektorí by povedali, že nie – ja som lovec upírov.“

Niečo temné a dokonale nebezpečné sa pohybovalo v kryštálovej hĺbke tých očí, ktoré by žiaden človek nikdy nemohol mať. „Rodený lovec, nie trénovaný.“

„Áno.“

„Koľko upírov si zajala alebo zabila?“

„Poznáš počet. To je dôvod prečo tu sedím.“

Ďalší náraz vetra sa prehnal cez strechu, tento bol dosť silný na zarinčanie šálok a na vytiahnutie pramienkov z jej spletených vlasov. Nepokúšala sa pripevniť ich späť, namiesto toho nechávala celú svoju pozornosť na archanjelovi. On na odplatu sledoval ju, skoro ako by veľká šelma mohla pozorovať zajaca, ktorého si vyhliadla na večeru.

„Povedz mi o tvojich schopnostiach.“ Nebolo to nič menej než príkaz, jeho tón bol ostrie, ktoré šepkalo varovanie. Archanjel ju už viac nepovažoval za zábavnú.

Elena odmietala odvrátiť pohľad, dokonca aj keď kvôli opore zatínala svoje nechty do stehien. „Môžem ucítiť upírov, odlíšiť jedného od tlupy. To je všetko.“ Neužitočné nadanie – pokiaľ jeden bol lovec upírov. To spravilo z termínu „voľba kariéry“ oxymoron.

„Ako starý musí upír byť aby si mohla ucítiť jeho alebo jej prítomnosť?“

To bola neobvyklá otázka a ona sa musela odmlčať kvôli zamysleniu. „Nuž, najmladší, ktorého som chytila mal dva mesiace. A bol vonkajšou hranicou. Veľa upírov čaká najmenej rok predtým než skúsia čokoľvek zábavné.“

„Takže ty si nikdy neprišla do kontaktu s mladším upírom?“

Elena vôbec netušila kam smeruje s touto radou otázok. „Do kontaktu, iste. Ale nie ako lovec. Ty si anjel – musíš vedieť, že prvý mesiac alebo tak po Stvorení, nefungujú práve najlepšie.“ To bolo to štádium ich vývoja, ktoré zotrvávalo v poriadnom plnení mýtov o upíroch stávajúcimi sa mátohami bez života.  

Prvých pár týždňov boli naozaj desivý. Oči doširoka otvorené, ale pozornosť upriamená ktovie kam, telo biele a vyčerpané, pohyby nekoordinované. To bol dôvod, prečo nenávistné skupiny uprednostňovali vybrať si za cieľ nových upírov. Veľa ľuďom sa zdalo ďaleko ľahšie mrzačiť a týrať niekoho kto vyzerá ako chodiaca mŕtvola, než niekoho kto by mohol byť ich najlepším priateľom. Alebo švagrom, v Eleninom prípade. „Tí mladí sa nemôžu sami kŕmiť, nieto utiecť.“

„Napriek tomu, spravíme test.“  Archanjel zobral pohár džúsu vedľa jeho taniera a napil sa. „Jedz.“

„Nie som hladná.“

Položil pohár. „Je to krvná urážka odmietnuť archanjelov stôl.“

Elena nikdy predtým nepočula tento termín, ale ak to zahrňuje krv, nemôže to byť nič dobré. „Jedla som predtým, než som sem išla.“ Priama lož. Nebola schopná v sebe udržať viac než vodu, a aj to s námahou.

„Potom pi.“ To bol príkaz tak absolútny, až vedela, že sa očakáva okamžité splnenie.

Niečo vo vnútri nej puklo. „Inak čo?“

Vietor sa zastavil. Ešte aj oblaky vyzerali zmrazené.

Smrť jej šepkala do ucha.