3. KAPITOLA

Elenine inštinkty na ňu kričali aby chňapla po noži, ktorý mala v topánke, spôsobila nejakú škodu a dostala sa do pekla preč, ale prinútila sa ostať na mieste. Pravdou bolo, že by nespravila viac než dva kroky predtým, než by Rafael zlomil každú jednu kosť v jej tele.


Bolo by to presne to, čo urobil upírovi, ktorý mal v úmysle ho zradiť.


Ten upír bol nájdený v centre námestia Times Square. Bol stále nažive. A stále sa snažil kričať – „Nie! Rafael, nie!“ Ale jeho hlas bol už vtedy chrapľavý, jeho čeľusť mu visela na akoby motúze šľachy, z jeho tela na miestach chýbalo.


Elena – na love mimo krajiny – videla po udalosti záznam zo správ. Vedela, že upír tam v mukách ležal tri hodiny predtým, než bol vyzdvihnutý párom anjelov. Každý v New Yorku, do pekla, každý v krajine vedel že tam je, ale nikto sa neodvážil mu pomôcť, nie s Rafaelovou značkou planúcou na jeho čele. Archanjel chcel aby sa ľudia stali svedkami trestu, chcel im pripomenúť kým a čím on bol. Zabralo to. Teraz iba holá zmienka jeho mena vyvolávala hlboko zakorenený strach.


Ale Elena sa nemienila plaziť, pred nikým. Bola to voľba, ktorú urobila v noc keď jej otec povedal nech padne na kolená a žobroní, a že možno, možno ju prijme späť do rodiny.


Elena so svojím otcom neprehovorila už desaťročie.


„Mala by si si dávať pozor,“ povedal Rafael do neprirodzeného ticha.


Nezrútila sa v úľave – atmosféra ostala ťažko visieť s prísľubom hrozby. „Nemám rád hry.“


„Uč sa.“ Oprel sa dozadu na jeho stoličke. „Budeš žiť veľmi krátky život ak budeš očakávať len úprimnosť.“


Vycítiac, že nebezpečenstvo pominulo – na teraz – rozovrela svoje prsty s úsilím vôle. Sila krvi hrnúcej sa späť do nich bola bolestivá v jej krajnosti. „Nepovedala som, že očakávam úprimnosť. Ľudia klamú. Upiri klamú. Dokonca - “ zachytila samu seba.


„Bezpochyby nejdeš teraz precvičovať zdržanlivosť ?“ Pobavenie bolo späť, ale bolo namiešané s ostrím, ktoré jej kožu pohladilo ako britva.


Hľadela do tej dokonalej tváre a vedela, že nikdy v jej živote nestretla viacej smrtiacu bytosť. Ak ho popudí, Rafael ju zabije tak ľahko ako by ona mohla rozpľasnúť muchu. Mala by byť chytrá a zapamätať si to, nezáleží na tom ako ju tento poznatok rozčuľuje. „Vravel si, že musím spraviť test?“


Jeho krídla sa v tom okamžiku nepatrne pohli, pritiahli jej pozornosť. Boli skutočne nádherné a ona si nemohla pomôcť, ale túžila po nich. Byť schopný lietať... aký úžasný dar.


Rafaelove oči sa presunuli, aby sa zaoberali niečím za jej ľavým ramenom. „Ani nie tak test ako pokus.“


Elena nechodila okolo horúcej kaše, nemala k tomu žiadnu potrebu. „Tam za mnou je upír.“


„Si si istá?“ jeho výraz zostal nezmenený.


Bojovala s nutkaním otočiť sa. „Áno.“


Prikývol. „Pozri sa.“


Uvažujúc, čo bolo horšie – byť chrbtom k tajomnému a vysoko nepredvídateľnému archanjelovi, alebo k neznámemu upírovi – zaváhala. Nakoniec jej zvedavosť zvíťazila. Bol tam zvláštne spokojný výraz na Rafaelovej tvári a ona by rada vedela, čo ho tam dostalo.


Posunula sa a s celým jej telom sa otočila do strany, táto pozícia jej umožňovala udržať si Rafaela v periférnom videní. Potom sa pozrela na dve... bytosti, ktoré stáli za ňou. „Kriste.“


„Môžete ísť.“ Rafaelov hlas bol rozkaz, ktorý vzbudil absolútnu hrôzu v očiach jedného z nich, ktorý vyzeral neurčito ľudsky. Ten druhý zutekal preč akoby to bolo zviera.


Pozorovala ich ako odchádzajú cez sklené dvere a prehltla. „Ako starý bol...“ Nemohla tú vec nazvať upírom. Taktiež to nebol ani človek.


„Erik bol Stvorený včera.“


„Nevedela som, že dokážu chodiť už v takom veku.“ Bol to pokus znieť profesionálne, aj keď šla hrôzou vyskočiť z kože.


„Mal malú pomoc.“ Rafaelov tón jasne naznačoval, že to je všetko čo na túto otázku dostane. „Bernal je... o zlomok starší.“


Siahla po džúse, ktorý skoršie odmietla a napila sa, skúšajúc spláchnuť smrad, ktorý prenikol do jej pórov. Starší upiri nemali tak neznesiteľný zápach. Oni – okrem niektorých nezvyčajných ako bol upír pri dverách - boli jednoducho cítiť upírom tak, ako mohla cítiť človeka. Ale veľmi mladý jedinci, tí mali určitý pach zhnilej-kapusty/skazeného-mäsa, až sa vždy musela vydrhnúť tri krát aby to zlikvidovala. To bol dôvod prečo začala zbierať sprchové gély a parfumy. Po jej prvotnom kontakte s jedným z novo Stvorených si myslela, že nikdy ten smrad nedostane preč zo svojej hlavy.


„Nemyslel som, že by lovec mohol byť tak znepokojený pohľadom na práve-Stvoreného.“ Rafaelova tvár vyzerala podivne zatienená, až dokým si neuvedomila, že trochu zdvihol svoje krídla.


Premýšľajúc, či to naznačuje sústredenie alebo hnev, položila dolu pohár. „Nie som, v skutočnosti nie.“ Pravdivé dostatočne, viac než ten prvý krát, inštinktívny záblesk zhnusenia prešiel. „ Je to ten pach – ako povlak kožušiny na tvojom jazyku. Nezáleží na tom ako poriadne ho drhneš, nemôžeš tomu uniknúť.“


Úprimný záujem sa zjavil na jeho tvári. „Ten pocit je tak intenzívny?“


Zachvela sa a porozhliadla sa po stole pre niečo ďalšie na obrúsenie hrany toho povrchu. Keď posunul odrezaný grapefruit jej smerom, s radosťou po ňom siahla. „Hm hm.“ Ovocná citrusovo kyselkavá šťava trochu stlmila zápach. Pri najmenšom dosť nato, aby mohla znovu myslieť.


„Ak by som ťa požiadal aby si stopovala Erikova, mohla by si?“


Striasla sa nad spomienkou na tie takmer-mŕtve/nie-celkom-živé oči. Nečudo, že ľudia veria tým príbehom o upíroch ako chodiacich mŕtvolách. „Nie. Myslím, že je príliš mladý.“


„A čo Bernal?“


„Ten je práve v tomto momente na spodnom podlaží budovy.“ Aróma sotva Stvoreného upíra bola tak odporná, až prenikala budovou. „Vo vestibule.“


Zlatom-zakončené krídla sa rozprestreli k zatieneniu stolu ako Rafael zložil svoje ruky dohromady v pozvoľnom potlesku. „Výborne, Elena. Výborne.“


Vzhliadla od grapefruitu oneskorene si vedomá toho, že práve ukázala aká dobrá je, keď mala skôr narobiť zmätok s tou trápnou chybou a odísť z tohto, čokoľvek už to „to“ bolo. Do prdele. Ale minimálne jej dal nejaké tušenie danej práce. „Chceš ma na stopovanie odpadlíka?“


Vstal z jeho stoličky v nečakanom, rýchlom pohybe. „Počkaj chvíľu.“

Ohromene sledovala ako kráčal k okraju strechy. On bol bytosť tak neuveriteľne nádherná, že prosté pozorovanie ho pohybovať sa zovrelo jej srdce. Nezáležalo na tom, že vedela, že to bola len ilúzia, že on bol tak vražedný ako nôž, ktorý nosila pripásaný k jej stehnu. Nikto, dokonca ani ona nemôže poprieť, že Archanjel Rafael bol muž stvorený aby bol obdivovaný. Aby bol zbožňovaný.


Táto naprosto zlá myšlienka ju vyhrabala z jej omámeného stavu. Odšupla svoju stoličku a prísne sa zadívala na jeho chrbát. Pohrával sa s jej mysľou? Práve vtedy sa otočil a ona stretla mučivo modrú jeho očí. Na chvíľu si myslela, že zodpovedá na jej otázku. Potom odvrátil pohľad... a odišiel zo strechy.

Nadskočila. Len preto, aby si opäť sadla späť. Rumenec jej začervenal líca, keď stúpal nahor aby sa stretol s anjelom, ktorého do tohto momentu nezbadala. Michaela. Ženská obdoba Rafaela. Jej krása tak prenikavá až Elena mohla cítiť silu z toho dokonca aj z tejto vzdialenosti. Udivujúco si uvedomila, že prihliada stretnutiu uprostred vzduchu medzi dvoma archanjelmi.


„Sara mi toto nikdy neuverí.“ Na ten moment zabudla na zápach mladého upíra, jej pozornosť unesená. Videla fotky Michaely, ale oni sa ani len nepribližovali k realite.


Ďalší archanjel mal pleť farby najvyberanejšej jemnej mliečnej čokolády a žiariacu jeseň z vlasov, ktoré padali k jej pásu v nespútanom objeme. Jej telo bolo čisto ženské, štíhle a vnadné zároveň. Jej krídla decentne bronzové, ktoré sa trblietali proti bohatosti jej pokožky. Jej tvár... „Wow.“ Dokonca aj z tejto vzdialenosti bola Michaelina tvár dokonalo tvarovaná. Elena mala chuť môcť vidieť jej oči – jasné, neskutočne zelené – ale vedela, že si to musela predstavovať. Boli príliš ďaleko.


Robilo to malú odlišnosť. Ženský archanjel mal tvár, ktorá by mohla nie len zastaviť premávku, ale mohlo by spôsobiť zopár hromadných havárií v jej priebehu.


Elena sa zamračila. Navzdory jej uznaniu pre Michaelin vzhľad nemala problém myslieť jasne. Čo znamená, že ten prekliaty arogantný modrooký bastard sa rýpal v jej mysli. Chcel aby ho zbožňovala? No to sa uvidí.


Nikto, dokonca ani archanjel, ju nezmení na bábku.


Ako keby ju počul, Rafael povedal niečo jeho spolu- archanjelovi a klesal späť na strechu. Jeho pristátie bolo tento krát omnoho viac okázalé. Bola si istá, že sa zastavil aby predviedol vzor na vnútornom povrchu jeho krídiel. Bolo to ako keby štetec namočený v zlate začal na vrchole okraja každého krídla a potom ich pohladil smerom dolu, bledol do bielej ako sa približoval ku spodku. Navzdory jej zúrivosti, musela sa otočiť tvárou k pravde: ak by diabol – alebo archanjel – prišiel k nej a ponúkol jej krídla, asi by mu proste predala svoju dušu.


Ale anjeli nemôžu Stvoriť ďalších anjelov. Tvoria iba krv-sajúcich upírov. Odkiaľ pochádzajú anjeli, nikto nevie. Elena hádala, že sa rodili anjelským rodičom avšak ako o tom premýšľala, nikdy v skutočnosti nevidela detského anjelika.


Jej myšlienky boli opäť zmarené ako pozorovala ladnú eleganciu Rafaelovej chôdze, tak príťažlivý, tak –


Postavila sa na nohy, jej stoličku nechala naraziť do kachličiek. „Choď. Preč. Z. mojej. Hlavy!“


Rafael ustrnul. „Máš v úmysle použiť ten nôž?“ Jeho slová boli ľadové. Krv navoňala vzduch a ona si uvedomila, že je jej vlastná.


Pozrela nadol a našla svoju ruku zovretú na čepeli noža, ktorý inštinktívne vytiahla z puzdra na jej členku. Ešte nikdy nespravila takú chybu. Donútil ju zraniť samú seba, predviedol jej, že ona pre neho nie je nič iné iba hračka na hranie. Namiesto bojovania, stisla silnejšie. „Ak chceš aby som pre teba robila, v poriadku. Ale nebudem manipulovaná.“


Jeho oči sa mihli cez krv unikajúcu z jej päste. Nemusel nič povedať.


„Môžeš byť schopný ovládať ma,“ povedala v odozve na nemý výsmech na jeho tvári, „ale ak by tá daná práca bola hotová, nikdy by si nešiel skrz frašku najatia si ma. Potrebuješ mňa, Elenu Deveruax, nie jedného z tvojich malých upírskych poskokov.“


Jej ruka sa roztvorila v násilnom kŕči ako ju prinútil uvoľniť čepeľ. Tá padla na zem so žuchnutím zjemneným krvou, ktorá sa nazbierala pod ňou. Nepohla sa, nepokúšala sa zamedziť jej tečeniu.


A keď Rafael prešiel aby stál menej než stopu od nej, nezmenila pozíciu.


„Takže, ty si myslíš, že ma môžeš vydierať?“ Obloha bola súvislo modrá, ale Elena cítila ako búrkové vetry prudko vytiahli jej vlasy úplne von z ich drdola.


„Nie.“ Nechala jeho pach – čistý, jasný, morský – uvelebiť sa nad pretrvávajúcim povlakom upíra na jej jazyku. „Som pripravená ísť od toho bez obzretia sa späť a vrátiť zálohu, ktorú si zaplatil Cechu.“


„Taká,“ povedal, berúc obrúsok a baliac ho okolo jej ruky, „možnosť nie je.“


Vyľakaná tým neočakávaným činom, zavrela dlaň aby pomohla spomaliť krvácanie. „Prečo nie?“


„Potrebujem teba, aby si to spravila,“ odpovedal, akoby to bol dostatočný dôvod. A pre archanjela aj bol.


„Čo je tou prácou? Vyhľadanie?“


„Áno.“


Úľava sa začala skrz ňu prelievať ako dážď, ktorý mohla cítiť tak blízko. Ale nie, to bol jeho pach, tak svieži kúsok vody. „Všetko čo pre začiatok potrebujem je niečo, čo upír nosil nedávno. Ak máš všeobecné určenie polohy, tým lepšie. Ak nie, vezmem si Cechových počítačových géniov na sledovanie verejnej dopravy a bankových výpisov, a tak ďalej, zatiaľ čo ja budem loviť v teréne.“ Jej myseľ bola zamestnaná, zvažujúc a vyraďujúc možnosti.


„Zle si ma pochopila, Elena. To nie je upír, koho potrebujem aby si našla.“


To ju zastavilo v jej dráhe. „ Hľadáš človeka? Nuž, môžem to spraviť, ale v skutočnosti nemám žiadnu výhodu pred dobrým súkromným detektívom.“


„Skús znovu.“


Nie upír. Nie človek. Potom zostáva... „Anjel?“ zašepkala. „Nie.“


„Nie,“ súhlasil a opäť raz pocítila chladné otrenie úľavy. To vydržalo dokedy nepovedal, „Archanjel.“


Elena na neho civela. „Žartuješ.“


Jeho lícne kosti vynikali proti slnkom-pobozkanej jemnosti jeho pleti. „Nie. Káder Desiatich nežartuje.“


Jej žalúdok sa skrútil pri zmienke Kádra – ak Rafael bol akýkoľvek príklad ich smrtiacej moci, tak nikdy nechce stretnúť ten zvyšný majestátny trup. „Prečo ideš po stope archanjelovi?“


„To, ty nepotrebuješ vedieť.“ Jeho tón bol konečný. „Čo vedieť potrebuješ je, že ak uspeješ v jeho nájdení, budeš odmenená viac peniazmi, než môžeš dúfať, že minieš za celý svoj život.“


Elena pohliadla na krvou poškvrnený obrúsok. „A ak zlyhám?“


„Nezlyhaj, Elena.“ Jeho oči boli mierne, ale jeho úsmev, ten hovorilo o veciach, ktoré je lepšie nevravieť nahlas. „Fascinuješ ma – nenávidím, že by som ťa musel potrestať.“


Jej myseľ sa zablesla obrazom upíra v Times Square, ten polámaný chaos, ktorý bol raz osobou... Rafaelova definícia trestu.