3.kapitola - 1.časť

Taaak zatiaľ to vyzerá, že ostávam pri pridávaní prekladu po kúskoch ako doteraz - nebojte sa, táto kapitola je kratšia než tá druhá :-D

Rafaela už máme konečne na scéne, a tak ľahko sa ho už nezbavíme...

komentíky potešia :-) 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Elenine inštinkty na ňu kričali aby chňapla po noži, ktorý mala v topánke, spôsobila nejakú škodu a dostala sa do pekla preč, ale prinútila sa ostať na mieste. Pravdou bolo, že by nespravila viac než dva kroky predtým, než by Rafael zlomil každú jednu kosť v jej tele.

Bolo by to presne to, čo urobil upírovi, ktorý mal v úmysle ho  zradiť.

Ten upír bol nájdený v centre námestia Times Square. Bol stále nažive. A stále sa snažil kričať – „Nie! Rafael, nie!“ Ale jeho hlas bol už vtedy chrapľavý, jeho čeľusť mu visela na akoby motúze šľachy, z jeho tela na miestach chýbalo.

Elena – na love mimo krajiny – videla po udalosti záznam zo správ. Vedela, že upír tam v mukách ležal tri hodiny predtým, než bol vyzdvihnutý párom anjelov. Každý v New Yorku, do pekla, každý v krajine vedel že tam je, ale nikto sa neodvážil mu pomôcť, nie s Rafaelovou značkou planúcou na jeho čele. Archanjel chcel aby sa ľudia stali svedkami trestu, chcel im pripomenúť kým a čím on bol. Zabralo to. Teraz iba holá zmienka jeho mena vyvolávala hlboko zakorenený strach.

Ale Elena sa nemienila plaziť, pred nikým. Bola to voľba, ktorú urobila v noc keď jej otec povedal nech padne na kolená a žobroní, a že možno, možno ju prijme späť do rodiny.

Elena so svojím otcom neprehovorila už desaťročie.

„Mala by si si dávať pozor,“ povedal Rafael do neprirodzeného ticha.

Nezrútila sa v úľave – atmosféra ostala ťažko visieť s prísľubom hrozby. „Nemám rád hry.“

„Uč sa.“ Oprel sa dozadu na jeho stoličke. „Budeš žiť veľmi krátky život ak budeš očakávať len úprimnosť.“

Vycítiac, že nebezpečenstvo pominulo – na teraz – rozovrela svoje prsty s úsilím vôle. Sila krvi hrnúcej sa späť do nich bola bolestivá v jej krajnosti. „Nepovedala som, že očakávam úprimnosť. Ľudia klamú. Upiri klamú. Dokonca - “ zachytila samu seba.

„Bezpochyby nejdeš teraz precvičovať zdržanlivosť ?“ Pobavenie bolo späť, ale bolo namiešané s  ostrím, ktoré jej kožu  pohladilo ako britva.

Hľadela do tej dokonalej tváre a vedela, že nikdy v jej živote nestretla viacej smrtiacu bytosť. Ak ho popudí, Rafael ju zabije tak ľahko ako by ona mohla rozpľasnúť muchu. Mala by byť chytrá a zapamätať si to, nezáleží na tom ako ju tento poznatok rozčuľuje. „Vravel si, že musím spraviť test?“

Jeho krídla sa v tom okamžiku nepatrne pohli, pritiahli jej pozornosť. Boli skutočne nádherné a ona si nemohla pomôcť, ale túžila po nich. Byť schopný lietať... aký úžasný dar.

Rafaelove oči sa presunuli, aby sa zaoberali niečím za jej ľavým ramenom. „Ani nie tak test ako pokus.“

Elena nechodila okolo horúcej kaše,  nemala k tomu žiadnu potrebu. „Tam za mnou je upír.“

„Si si istá?“ jeho výraz zostal nezmenený.

Bojovala s nutkaním otočiť sa. „Áno.“

Prikývol. „Pozri sa.“

Uvažujúc, čo bolo horšie – byť chrbtom k tajomnému  a vysoko nepredvídateľnému archanjelovi, alebo k neznámemu upírovi – zaváhala. Nakoniec jej zvedavosť zvíťazila. Bol tam zvláštne spokojný výraz na Rafaelovej tvári a ona by rada vedela, čo ho tam dostalo.

Posunula sa a s celým jej telom sa otočila do strany, táto pozícia jej umožňovala udržať si Rafaela v periférnom videní. Potom sa pozrela na dve... bytosti, ktoré stáli za ňou. „Kriste.“

„Môžete ísť.“  Rafaelov hlas bol rozkaz, ktorý vzbudil absolútnu hrôzu v očiach jedného z nich, ktorý vyzeral neurčito ľudsky. Ten druhý zutekal preč akoby to bolo zviera.

Pozorovala ich ako odchádzajú cez sklené dvere a prehltla. „Ako starý bol...“ Nemohla tú vec nazvať upírom. Taktiež to nebol ani človek.

„Erik bol Stvorený včera.“

„Nevedela som, že dokážu chodiť už v takom veku.“ Bol to pokus znieť profesionálne, aj keď šla hrôzou vyskočiť z kože.

„Mal malú pomoc.“ Rafaelov tón jasne naznačoval, že to je všetko čo na túto otázku dostane. „Bernal je... o zlomok starší.“

Siahla po džúse, ktorý skoršie odmietla a napila sa, skúšajúc spláchnuť smrad, ktorý prenikol do jej pórov. Starší upiri nemali tak neznesiteľný zápach. Oni – okrem niektorých nezvyčajných ako bol upír pri dverách - boli jednoducho cítiť upírom tak, ako mohla cítiť človeka. Ale veľmi mladý jedinci, tí mali určitý pach zhnilej-kapusty/skazeného-mäsa, až sa vždy musela vydrhnúť tri krát aby to zlikvidovala. To bol dôvod prečo začala zbierať sprchové gély a parfumy. Po jej prvotnom kontakte s jedným z novo Stvorených si myslela, že nikdy ten smrad nedostane preč zo svojej hlavy.

„Nemyslel som, že by lovec mohol byť tak znepokojený pohľadom na práve-Stvoreného.“ Rafaelova tvár vyzerala podivne zatienená, až dokým si neuvedomila, že trochu zdvihol svoje krídla.

 Premýšľajúc, či to naznačuje sústredenie alebo hnev, položila dolu pohár. „Nie som, v skutočnosti nie.“ Pravdivé dostatočne, viac než ten prvý krát, inštinktívny záblesk zhnusenia prešiel. „ Je to ten pach – ako povlak kožušiny na tvojom jazyku. Nezáleží na tom ako ho poriadne drhneš, nemôžeš tomu uniknúť.“

Úprimný záujem sa zjavil na jeho tvári. „Ten pocit je tak intenzívny?“

Zachvela sa a porozhliadla sa po stole pre niečo ďalšie na obrúsenie hrany toho povrchu. Keď posunul odrezaný grapefruit jej smerom, s radosťou po ňom siahla. „Hm hm.“  Ovocná citrusovo kyselkavá šťava trochu stlmila zápach. Pri najmenšom dosť nato, aby mohla znovu myslieť.

„Ak by som ťa požiadal aby si stopovala Erikova, mohla by si?“

Striasla sa nad spomienkou  na tie takmer-mŕtve/nie-celkom-živé oči. Nečudo, že ľudia veria tým príbehom o upíroch ako chodiacich mŕtvolách. „Nie. Myslím, že je príliš mladý.“

„A čo Bernal?“

„Ten je práve v tomto momente na spodnom podlaží budovy.“ Aróma sotva Stvoreného upíra bola tak odporná, až prenikala budovou. „Vo vestibule.“

Zlatom-zakončené krídla sa rozprestreli k zatieneniu stolu ako Rafael zložil svoje ruky dohromady v pozvoľnom potlesku. „Výborne, Elena. Výborne.“

Vzhliadla od grapefruitu oneskorene si vedomá toho, že práve ukázala aká dobrá  je, keď mala skôr narobiť zmätok s tou trápnou chybou a odísť z tohto, čokoľvek už to „to“ bolo. Do prdele. Ale minimálne jej dal nejaké tušenie danej práce. „Chceš ma na stopovanie odpadlíka?“

Vstal z jeho stoličky v nečakanom, rýchlom pohybe.  „Počkaj chvíľu.“