1,kapitola - 3.časť

Elenina duša zľadovela. Len pre jedného anjela toto jediné slovo postačovalo dostatočne ako smer. Dokonca aj anjeli majú spoločenský rebríček a ona veľmi dobre vedela, kto je navrchu. Ale tak rýchlo ako sa cez ňu úzkosť prehnala, tak aj prešla. Pán Ebose, aj keď mocný, pravdepodobne sotva bude poznať archanjela, jedného z Kádra desiatich, ktorí rozhodovali o tom kto bude Stvorení a kto toto Stvorenie vykoná.

„Je tu problém?“

Jej hlava vystrelila nahor nad strážcovou tichou poznámkou. „Nie, samozrejme, že nie.“ Narýchlo si prekontrolovala hodinky. „Radšej pôjdem. Prosím, pozdravte odo mňa pána Ebosa.“ S tým opustila okázalé hranice súkromného letiska a prenikavý strachom-páchnucí náklad.

Nikdy nebola schopná prísť nato, prečo sa tak veľa smrteľníkov prichystalo k Stvoreniu. Možno, premýsľala, boli sprvu fajn ale zmenili sa na blbcov po pár rokoch pitia krvi. Kto vie čo do pekla tá látka narobí tvojej inteligencii. Ale táto teória nevysvetľuje jej posledný úlovok – on mal dva roky maximálne.

S pokrčením ramien šla do auta. A pretože chcela zubami roztrhnúť dokorán tú zalepenú obálku, čakala až dokým nebola doma v jej nádhernom hniezdočku z apartmánu v nižšom Manhattane. Vzhľadom k tomu koľko času strávili lovci prenasledovaním sračiek, veľa z nich malo sklony premeniť si domov v útočište. Elena nebola výnimkou.

Vstúpila, zhodila svoje boty a namierila si to smerom k luxusnej vani a sprchovacej jednotke. Obvykle spravila rituál zmytia špiny a namazania krémov a parfumov, ktoré nazhromaždila. Ransom považoval jej dievčenské sklony za najzábavnejšiu vec vôbec, neustále ju skrz ne škádlil, ale posledný krát kedy si otvoril svoje veľké ústa, vrátila mu to jej vlastným poukázaním na jeho dlhé čierne vlasy, ktoré sú nepochybne často udržované.

Avšak dnešnú noc nemala ani trpezlivosť ani chuť rozmazlovať sa. Vyzlieknúc sa, spravila rýchlu prácu vydrhnutia zápachu z-na smrť vystrašeného-upíra predtým, než sa šupla do páru bavlneného pyžama a ako si pripravovala kávu, prebehla si kartáčom cez vlasy. Akonáhle bolo všetko spravené, vzala plný hrnček ku konferenčnému stolíku, vysadila ho opatrne na tácku... potom podľahla požiadavkám jej fanatickej zvedavosti a rozhodne v sekunde roztrhla obálku.

Papier bol silný, vodoznak elegantný... a meno na spodku stránky desivé dosť na to, aby si chcela zbaliť tašky a utiecť. Do najvzdialenejšej, najmrňavejšej diery akú by mohla nájsť.

Neveriacky, prebehla očami cez stránku ešte jeden krát. Slová sa nezmenili.

 Bude mi potešením ak sa ku mne o ôsmej pripojíte na raňajky. 

Rafael

Nebola tam žiadna adresa, ale ona ju nepotrebovala. Pozrela nahor, schopná vidieť pilier plný svetla mestskej Veže archanjela z obrovského okna z tabuľového skla, ktoré robilo tento apartmán tak smiešne drahý...  a atraktívny. Môcť sedieť a pozorovať anjelov ako rozprestierajú krídla z vysokých balkónov Veže bolo jej najprevinilejšie potešenie.

V noci pristávajú ako jemné, temné tiene. Ale počas dňa. Ich krídla sa v slnku jasne trblietali, ich pohyby boli neuveriteľne pôvabné. Prichádzajú a odchádzajú počas dňa, ale niekedy ich videla len jednoducho sedieť vysoko na tých balkónoch s nohami vysiacimi cez okraje. Mladý anjeli, hádala, i keď mladosť bol relatívny pojem.

Dokonca aj keď poznala tak veľa z nich, ktorí boli o dekády starší od nej, ten pohľad jej vždy vyčaril úsmev. To bol ten jeden a jediný raz kedy ich vôbec zazrela konať spôsobom, ktorý by mohol byť popísaný ako normálny. Obyčajne boli chladne vzdialený doposiaľ bežnej jednotvárnosti ľudskosti, ako by to bolo mimo ich pochopenie.

Ona zajtra pôjde tiež do tej veže zo svetla a skla. Lenže toto nebol jeden z tých mladších možno-prívetivých anjelov, s ktorým sa musí stretnúť. Nie, zajtra bude sedieť oproti samotnému archanjelovi.

Rafael.

Elena sa zohla, cítiac nevoľnosť od žalúdka.