2.kapitola - 1.časť

Prvú vec, ktorú spravila po zotavení sa z nutkavej potreby zvracať bolo, že volala do Cechu. „Potrebujem hovoriť so Sarou,“ povedala recepčnej.

„Je mi ľúto. Šéfka opustila kanceláriu.“

Elena zavesila a stisla tlačidlo na číslo k Sare domov.

Druhá žena zdvihla po sotva polovici zvonenia. „Ako  som mohla práve vedieť, že ťa budem dnes ešte počuť?“

Elenina ruka sa zovrela okolo telefónu. „Sara, prosím ťa povedz mi, že mám len mylnú predstavu a ty si ma nezaviazala zmluvou na prácu pre archanjela.“

„Ee... uhm... “ Sara Haziz, šéfka Cechu pre celé Spojené štáty Americké a všestranná húževnatá drsňačka, náhle znela viac ako nervózna puberťáčka. „Do pekla Ellie, ako keby som vôbec mohla povedať nie.“

„Čo by ti spravil – zabil by ťa?“

„Pravdepodobne,“ Sara zamumlala. „Jeho upírsky poskok dal jasne najavo, že chce teba. A že on nie je zvyknutý na odmietnutie.“

„Skúsila si povedať nie?“

„Som tvoja najlepšia priateľka. Pripíš mi zato aspoň malý bod k dobru, prosím.

Elena žuchla do kopy podušiek na pohovke a civela von na Vežu. „Čo je to za prácu?“

„Ja neviem,“ Sara začala robiť mäkké hrkútavé zvuky. „Nemaj obavy – nejdem plýtvať mojím dychom na zbytočný pokus upokojiť ťa. Malá sa zobudila. No nie si ty môj miláčik?“ zvuky pusiniek naplnili vzduch.

Elena stále nemohla uveriť, že sa Sara rozhodla praštiť s prácou. A na dôvažok mala dieťa. „Ako sa má Mini Me? Sara pomenovala svoju dcérku Zoe Elena. Sakra, ale že sa Elena sama takmer rozplakala ako decko keď sa to dozvedela. „Dúfam, že ti spôsobuje peklo.“

„Ona svoju mamu ľúbi.“ Viac pusinkových zvukov. „A vravela, aby som ti povedala, že z nej bude veľká Mini Me ako si ty potom, čo vyrastie zopár centimetrov naviac. Ona a Slayer (Zabiják) sú neporaziteľný tím.“

Elena sa zasmiala nad zmienkou obrovského psa, ktorý žil len preto, aby slintal na nič netušiacich ľudí. „ Kde je tvoj drahý? Myslela som, že Deacon má rád pomáhanie s vecami okolo dieťaťa.“

„Má.“ Sárin úsmev bol zrejmý dokonca aj cez telefónnu linku, a to spôsobilo, že sa niečo vo vnútri Eleny zovrelo v najkrutejšom možnom spôsobe. Nebolo to tak, že by nepriala Sare jej šťastie alebo žeby chcela Deacona. Nie, bolo to niečo hlbšie, pocit, ktorý jej už párkrát prekĺzol cez prsty.

Počas posledného roka to začalo byť čoraz viac zrejmé, že sa jej priatelia vo svojich životoch pohli do ďalšej fáze, zatiaľ čo ona zostávala v úplnej neistote, dvadsaťosem ročná lovkyňa upírov bez žiadnych záväzkov, bez vzťahov. Sara odložila jej hrdosť aj šíp – až na príležitostný naliehavý lov – a vzala najrozhodujúcejšiu prácu za stolom v Cechu. Jej manžel zo smrtonosne zručného stopára prešiel do biznisu výroby nástrojov pre lovcov (čo občas zamieňal s vymieňaním plienok) s pomalým úškrnom, ktorý takmer kričal spokojnosťou. Do pekla, dokonca aj Ransom mal tú istú partnerku do postele pre posledné dva mesiace.

„Hej, Ellie, zaspala si?“ Spýtala sa Sara cez šťastné detské jačanie. „Snívaš o svojom archanjelovi?“

„Skôr mám nočné mory,“ zamrmlala, prižmúrila oči ako zbadala anjela zosadať na strechu Veže. Jej srdce vynechalo úder keď jeho krídla vystrelili nahor aby spomalili jeho klesanie. „Nikdy si nedokončila rozprávanie o Deaconovi. Prečo je on na detské povinnosti?“

„Chodieval do obchodu so Slayerom brávať nejakú dvojitú-čokoládovú zmrzlinu s jahodami. Chvíľu po pôrode som mávala taktovkou všade okolo a on plnil všetky moje želania.“

Sarino potešenie ako sa jej podarilo vodiť manžela za nos malo Elenu rozosmiať, ale ona si bola príliš vedomá strachu plaziaceho sa jej nahor po chrbtici. „Sara, dal ti ten upír hocaký náznak prečo so zháňa práve po mne?“

„Samozrejme. Povedal, že Rafael chce len to najlepšie.“