1.kapitola - 1.časť

Keď Elena povedala ľuďom, že je lovec upírov, ich prvá reakcia bolo nevyhnutné zalapanie po dychu nasledované „Ty chodíš okolo zabodávať tie ostré kole do ich diabolských skazených sŕdc?“

Dobre, možno tie skutočné slová boli rôznorodé, ale pocit z nich bol rovnaký. To spôsobovalo, že chcela vystopovať a vyhubiť tých idiotských poviedkárov pätnásteho storočia, ktorí túto povesť v prvom rade vytvorili. Samozrejme upiri sa o to pravdepodobne už postarali – po tom, čo prvých pár z nich skončilo v čomkoľvek, čo sa v tej dobe považovalo za pohotovosť.

Elena upírov nezabodávala. Stopovala ich, ulovila a vrátila k ich pánom – k anjelom. Niektorí ľudia volali jej druh veľkorysí lovci, ale v súlade s jej Preukazom lovca mala „Povolenie k loveniu upírov a rôznych ďalších“ – čo ju robilo lovcom upírov so súvisiacimi výhodami zahrňujúcimi platenie za riziko. To riziko bolo veľmi vysoké. Malo to byť odškodnenie za fakt, že sa občas našli lovci s ich krčnou žilou otvorenou a roztrhnutou.

Avšak, Elena usúdila, že potrebuje zvýšiť plat potom, čo jej lýtkový sval začal protestovať. Uviazla v stiesnenom rohu na jednej uličke v Bronxe na posledné dve hodiny, a tiež bola vysokou ženou so svetlými takmer bielymi vlasmi a striebornými očami.  Tie vlasy boli osinou v zadku. Podľa nej, a niekedy aj jej priateľa Ransoma, mohla taktiež nosiť značku na oznámenie svojej prítomnosti. Odkedy prefarbenie prestalo byť účinné na menej než dve minúty má Elena veľkú kolekciu pletených čapíc.

Bola v pokušení stiahnuť si svoju súčasnú čapicu nadol cez nos, ale mala pocit, že to by zintenzívnilo zapáchajúce „ambície“ tejto vlhkej časti New York City. To ju viedlo k premýšľaniu o výhodách nosových zátok - 

Niečo  za ňou zašuchotalo.

Otočila sa... aby prišla tvárou v tvár s prenasledujúcou mačkou, jej oči odrážali striebro v tej temnote. Spokojná, že zviera bolo tým, čím vyzeralo byť otočila svoju pozornosť ku chodníku, uvažujúc, či jej oči svietia tak zvláštne ako tie mačkine. Bolo dobre, že zdedila tmavo zlatú pokožku od jej Marockej starej mamy, inak by sa podobala na ducha.

„Kde do pekla si?“ zamumlala, sklonila sa aby si otrela svoje lýtko. Tento upír ju voviedol do rozjareného prenasledovania – cez jej vlastnú absolútnu hlúposť.

Nevedel čo robí, to ho robilo trochu ťažko predvídateľným.

Ransom sa jej raz pýtal, či ju to trápi zadržiavať bezmocných upírov a vliecť ich úbohé zadky späť do života takmer úplného otroctva. Pritom sa hystericky nasmiala. Nie, netrápi ju to. Práve tak ako to netrápi jeho. Upíry si vybrali ich otroctvo – stovky rokov trvajúce – v okamžiku kedy žiadali anjela o ich takmer nesmrteľné Stvorenie. Ak by ostali ľuďmi, ak by šli do svojich hrobov v miery, nenašli by sami seba spútaných zmluvou podpísanou v krvi. A zatiaľ čo anjeli môžu využiť ich situáciu, zmluva je zmluva.

Záblesk svetla na ulici.

Bingo!

Bol tam terč, neustále hlasité poťahovanie z cigarety a chvastanie sa do telefónu o tom, ako je teraz z neho Stvorený muž a žiaden upätý anjel mu nebude hovoriť, čo má robiť. Dokonca aj s niekoľkými stopami vzdialenosti medzi nimi, mohla cítiť kaluž vody pod jeho pazuchami. Upírizmus nie je ešte pokročilý dostatočne na vytratenie tuku, ktorý nosil ako náhradný kabát a on si myslí, že môže zutekať od zmluvy s anjelom?

Idiot.

Vystúpila, stiahla si svoju pletenú čapicu a narvala ju do svojho zadného vrecka. Jej vlasy spadli okolo jej ramien v jemnom oblaku, osobitné a žiariace. Nebolo to nebezpečné. Nie túto noc. Mohla byť dobre známa pre miestnych, ale tento upír mal výrazný austrálsky akcent. Nedávno pricestoval zo Sydney – a jeho pán ho chcel mať späť v meste, urýchlene.

„Máš oheň?“

Upír sebou trhol a upustil telefón. Elena sa sťažka zadržala aby neprevrátila oči. Nebol dokonca ani plne sformovaný – špičiaky, ktoré pri prekvapení narýchlo ukázal boli len mladé zuby. Niet divu, že bol jeho pán nasratý. Kostnatá hlava zutekala zo služby po nie viac ako roku alebo tak.

„Prepáč,“ povedala s úsmevom ako získal späť telefón a posudzoval ju. Vedela, čo vidí. Osamelú ženu s barbínovskými blond vlasmi, oblečenú v čiernych kožených nohaviciach a v dobre padnúcej halenke s dlhým rukávom tej istej farby, žiadne viditeľné zbrane.

Pretože bol mladý a hlúpy, tento dojem ho uvoľnil. „Jasné, sladká vecička.“ Siahal do svojho vrecka pre zapaľovač.

Vtedy sa Elena predklonila, jednu ruku stiahla za svoj chrbát a pod tričko. „Tu –tú. Pán Ebose je z teba veľmi sklamaný.“ Vytiahla a zamkla náhrdelník na miesto predtým, než on spracoval význam tej chrapľavo povedanej kritiky. Jeho oči sa červeno vypúlili, ale namiesto kričania ostal stáť na mieste potichu. Lovcov náhrdelník mal spôsob na zmrazenie človeka. Strach bol živý a poletujúci cez jeho tvár.

Cítila by k nemu ľútosť ak by nevedela, že roztrhal štyri ľudské hrdlá počas jeho úteku. To bolo neprijateľné. Anjeli ich chránili ako to len šlo, ale dokonca aj oni mali hranice – pán Ebose povolil použitie hocakej a všetkej potrebnej sily na tohto jedného.

A teraz nechala toto poznanie krvácať dokorán, dovolila upírovi vidieť jej ochotu ublížiť mu. Jeho tvár stratila tú trochu farby, ktorú sa mu podarilo udržať. Usmiala sa. „Nasleduj ma.“