2.kapitola - 2.časť

„Som najlepšia,“ zamrmlala si Elena ďalšie ráno keď vystupovala z taxíka pred skvostným výtvorom, ktorým bola Archanjelská Veža. „Som najlepšia.“

„Hej, pani, zaplatíte mi alebo len budete hovoriť sama so sebou?“

„Prosím? Oh.“ Vybrala dvadsať dollárovú bankovku, sklonila sa a vtisla ju do taxikárovej dlane. „Drobné si nechajte.“

Jeho zamračený výraz sa zmenil na úsmev. „Vďaka! Musíte mať nejaké veľké pátranie ,čo?“

Elena sa nepýtala ako sa mu podarilo odhadnúť ju na lovca. „Nie. Ale mám veľkú šancu na stretnutie strašnej smrti v rámci nasledujúcich pár hodín. Môže sa stať taktiež aj niečo dobré a vystrelí ma to rovno do neba.“

Taxikár si myslel, že bola hýriť. Stále sa smial ako šoféroval preč zanechávajúc ju stáť na úplnom kraji širokej cesty, ktorá smerovala do vchodu Veže. Nezvykle žiariace ranné slnečné lúče prudko osvetľovali biely kameň cesty, priam dostatočne ostro na porezanie. Stiahla si svoje slnečné okuliare odtiaľ, kde ich nechala zavesené – z výstrihu jej trička – umiestnila ich vďačne cez svoje unavené, spánkom trpiace oči. Teraz keď už viac nebola v nebezpečenstve oslepnutia, uvidela tiene, ktoré predtým prehliadla. Samozrejme vedela, že tam sú – zrak nebol jej prvoradým zmyslom keď prišlo na upírov.

Niekoľko z nich stálo po stranách Veže, ale bolo tam prinajmenšom desať ďalších skrytých alebo obchádzajúcich vonku vo veľmi-sa-starám-o-krovie spôsobe. Všetci boli oblečený v tmavých oblekoch s bielymi košeľami, ich vlasy ostrihané v  uhladených dokonalých líniách patentovaných agentmi FBI. Čierne slnečné okuliare a nenápadné slúchadlá zakončovali efekt tajného agenta.

Ale vnútorný komentár stranou, Elena vedela, že títo upíri neboli nič také ako ten jeden, ktorého označila minulú noc. Títo chlapíci sa motali po svete už dlhý čas. Ich prenikavý pach – temný ale nie nepríjemný– ktorý sa pridal k faktu, že strážili Archanjelskú Vežu jej napovedal, že boli oboje, chytrí aj extrémne nebezpeční. Zatiaľ čo pozorovala, dvaja z nich sa pohli smerom od krovia a priamo do cesty slnečnému svetlu.

Ani jeden nevzplanul.

Tak prudká reakcia na slnečné svetlo – ďalší mýtus osvojení filmármi – by jej prácu poriadne zjednodušila. Všetko čo by musela spraviť by bolo čakať, až po kým by sa nenahromadili. Ale nie, väčšina upírov bola dokonale spôsobilá behať po svete dvadsaťštyri hodín denne. Tých zopár, ktorí trpeli precitlivenosťou na slnko stále „neumrelo“ keď sa slnko vynorilo. Jednoducho si našli tieň.   „A ty zdržuješ – čoskoro budeš skladať ódu na záhrady,“ šomrala si pod nosom. „Si profesionálka. Si najlepšia. Môžeš to spraviť.“

Zhlboka sa nadýchla a snažiac sa nemyslieť na anjelov, o ktorých vedela, že jej lietajú nad hlavou, začala kráčať smerom ku vchodu. Nikto jej nevenoval zjavnú pozornosť, ale keď konečne dorazila ku dverám, upír v službe sklonil hlavu v malom prikývnutí a otvoril ich pre ňu. „Priamo naprieč recepciou.“

Elena zažmurkala a odložila svoje slnečné okuliare. „Nechcete skontrolovať moje ID?“

„Ste očakávaná.“

Rafinovane zvodný pach upíra pri vchode – neobvyklá schopnosť domnievať sa, že sú vývojovo prispôsobený navzdory stopovacím schopnostiam – víril okolo nej v zlovestnom pohladení, keď mu poďakovala a prešla skrz.

Klimatizovaný vestibul bol zdanlivo nekonečným priestorom, kde dominoval tmavo šedý mramor prepletený s nenápadnými žilkami zlata. Ako príklad bohatstva, dobrého vkusu a prefíkaného zastrašovania, to vyhralo prvú cenu. Zrazu bola veľmi rada, že vymenila svoje obvyklé džiny a tričko za pár priliehavých čiernych nohavíc a nažehlenú bielu košeľu. Dokonca si aj upravila svoje hladké vlasy do francúzskeho drdola a  chodidlá napasovala do vysokých podpätkov.

Tie podpätky udierali do mramoru s  efektívnym klapotom keď prekročila vestibul. Ako prechádzala všímala si všetko okolo nej, od počtu upírskej stráže cez ohromnú – aj keď trošku zvláštnu – kvetinovú výzdobu k faktu, že recepčná je veľmi, veľmi, veľmi stará upírka... s tvárou a telom dobre udržovanej  tridsiatničky.

„Slečna Deveraux, ja som Suhani.“ Recepčná sa zdvihla s úsmevom a zozadu obišla jej zaoblený písací stôl. Ten bol tiež kamenný, ale vďaka lúčom sa tak veľmi leskol,  až všetko odrážal so zrkadlovou presnosťou. „Tak rada vás spoznávam.“   

Elena potriasla žene rukou, vycítila prúd čerstvej krvi, tlkot rýchle bijúceho srdca. Mala už na špičke jazyka otázku na Suhani kto že to bol, z koho sa naraňajkovala – krv bola neobvykle silná – ale zachytila ten impulz predtým, než ju to mohlo dostať do problémov. „Vďaka.“

Suhani sa usmiala a, pre Elenine oči, to bol úsmev naplnený dávnymi znalosťami, storočiami skúseností. „Muselo sa vám podariť prísť zavčasu.“ Pozrela sa na svoje hodinky. „Je len trištvrte na osem.

„Premávka bola mierna.“ A nechcela vykročiť na toto stretnutie nesprávnou nohou. „Som tu moc skoro?“

„Nie. Čaká na vás.“ Úsmev sa vytratil, aby bol nahradený trochu sklamaným výrazom. „Myslela som, že budete... desivejšia.“

„Nevravte mi, že sledujete Lovcovu korisť?“ znechutený komentár bol vonku skôr než sa stihla zaraziť.

Suhani jej dala znepokojujúco ľudský úškrn. „Vinná, obávam sa. Ten program je tak zábavný. A S.R.Stoker – producent – je bývalý lovec upírov.“

Jasne, a ona bola Zubná víla. „Nechajte ma hádať, očakávali ste, že budem nosiť so sebou veľký meč a mať oči, ktoré žiaria načerveno?“ Elena potriasla hlavou. „Ste upír. Viete, že nič z toho nie je pravda.“

Suhanin výraz ukĺzol aby odhalil púhe temno. „Zniete veľmi isto ohľadne môjho upírizmu. Väčšina ľudí to nikdy neodhadne.“

Elena usúdila, že teraz nie je vhodná doba na lekciu loveckej biológie. „Mám hodne skúseností.“ Pokrčila ramenami, ako keby na tom nezáležalo. „Smieme ísť nahor?“

Suhani bola náhle, a vyzeralo to úprimne, rozrušená. „Oh. Tak ma to mrzí. Nechávam vás čakať. Prosím, nasledujte ma.“

„Nerobte si s tým starosti. Bola to len chvíľka.“ A bola vďačná za možnosť, ktorú jej to poskytlo na urovnanie myšlienok. Ak ten elegantný avšak delikátny upír mohol jednať s Rafaelom, potom mohla aj ona. „Aký je?“

Suhanin dlhý krok na sekundu zneistel predtým, než samu seba pristihla. „On je... archanjel.“ Bázeň v jej hlase bola miešaná s rovnakým dielom strachu.

Elenino sebavedomie prudko pokleslo. „Vídavate ho často?“

„Nie, prečo by som mala?“ Recepčná jej dala zmätený úsmev. „Nepotrebuje prechádzať vestibulom. On môže lietať.“

Elena by si najradšej dala facku. „Správne.“ Dostala sa ku zastaveniu pred výťahovými dverami. „Ďakujem.“

„Niet za čo.“ Suhani začala ladiť bezpečnostný kód na dotykovej obrazovke upevnenej na drobnom podstavci hneď vedľa výťahu. „Táto kabína vás vezme priamo hore na strechu.“

Elena sa zastavila. „Na strechu?“

„Tam sa s vami stretne.“