4.kapitola - 1.časť

Toto bude opäť raz dlhšia kapitola - len aby ste vedeli, čo čakať...

Príjemnú zábavu :-D

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Elena sedela v Central Parku a zízala na kačky plávajúce okolo v rybníku. Prišla si sem skúsiť zrovnať myšlienky, ale nevyzerá, že by to zabralo. Všetko o čom bola schopná premýšľať bolo, či kačky majú sny.

Došla k záveru, že nie. O čom by kačky snívali? O čerstvom chlebe, príjemnom lete kdekoľvek, kam do pekla kačky chodievajú. Let. Dych sa jej zachytil v hrdle ako sa jej myseľ zablesla s momentkami spomienok – nádhera zlatom-pruhovaných krídiel, oči plné moci, žiara anjelského prachu. Pretrela si päste cez svoje oči v snahe zbaviť sa tej predstavy. Nepomohlo to.

Bolo to akoby Rafael do jej hlavy vložil prekliatu podprahovú sugesciu, ktorá udržovala chrlenie obrazov naprosto evidentných vecí, o ktorých nechcela premýšľať. Bol by to schopný pokojne spraviť, avšak  nemohol mať čas zmiasť ju tak hlboko. Je to menej než minúta, čo sa vyparila potom ako jej povedal, aby nezlyhala. Napodiv ju prekvapivo nechal odísť.

Kačky teraz bojovali, jedna na druhú kvákali a potápali so svojimi zobákmi. Kristepane, ešte aj kačky nemohli ostať mierumilovné. Ako do pekla má byť schopná premýšľať so všetkým tým rámusom? Povzdychnúc si, oprela sa dozadu na lavičke v parku a pozerala nahor na priehľadnú rozlohu oblohy. Pripomenulo jej to Rafaelove oči.

Odfrkla si.

Tá farba bola asi tak blízko mučivo živému odtieňu jeho očí ako bol kubík kysličníka zirkoničného k diamantu. Úbohá napodobenina. Napriek tomu to bolo pekné. Možno ak bude zízať dostatočne usilovne, zabudne na krídla, ktoré sužovali jej predstavivosť. Ako teraz. Rozprestreli sa cez jej výhľad, premeniac modrú do bielo-zlatej.

Mračiac sa, pokúšala sa vidieť cez tú ilúziu.

Dokonalé zlatom-zakončené vlákna sa začali zaostrovať. Srdce v jej hrudi bolo ako štvaný zajac, ale ona nemala energiu byť vydesená. „Ty si ma sledoval.“

„Vyzerala si, že potrebuješ chvíľu osamote.“

„Môžeš zložiť to krídlo?“ zdvorilo sa opýtala. „Brániš mi vo výhľade.“

Krídlo sa zložilo stranou s mäkkým šelestom, ktorý ako vedela, si už nikdy nebude spájať s ničím iným, než sú krídla. Rafaelove krídla. „Nepozrieš sa na mňa, Elena?“

„Nie.“ Pokračovala v dívaní sa nahor. „Pozriem sa na teba a veci sa popletú.“

Mužský smiech, hlboký, chrapľavý... a vo vnútri jej mysle. „Vyhýbaním sa môjmu pohľadu nič nezískaš.“

„Nemyslím si,“ povedala zľahka, zlosť sa v jej bruchu rozpálila ako žeravý uhoľ. „Je toto dôvod ako dostávaš kopačky –  vnútiš ženám aby ťa uctievali pri tvojich nohách?“

Ticho. Nasledoval zvuk rozvinutia a zaklapnutia krídiel. „Vyčerpávaš  svoje životy.“

Riskla pohľad na neho. Stál na okraji vody, ale jeho telo bolo natočené smerom k nej, tie oči neskutočnej modrej prechádzali odtieňom do polnočnej. „Hej, chystám sa umrieť tak či tak.“ To malo sklon robiť človeka odmeraným. „Sám si to povedal – môžeš ma so svojou mysľou podviesť kedykoľvek ťa to poteší. Odhadujem, že to je najmenšia z tvojich špeciálnych zručností. Správne?

Kráľovsky prikývol, prekvapivo nádherne v príhodnom lúči slnka. Temný boh. A ona vedela, že táto myšlienka bola jej vlastná. Pretože presne tá vec, ktorá ju odpudzovala ohľadne Rafaela ju tiež priťahovala. Moc.

Toto bol muž, ktorému by sa nemohla postaviť a dúfať, že vyhrá. Rozpálená ženská časť z nej oceňovala ten druh sily, aj keď ju to doháňalo k zúrivosti.

„Takže, ak ty dokážeš robiť toto všetko, čoho je schopný ten druhý chlapík?“ Odvrátila sa od milostného vábenia jeho tváre. Smerom ku kačkám. „Bude zo mňa fašírka skôr, než sa k nemu dostanem na menej než sto stôp.“

„Budeš chránená.“

„Pracujem sama.“

„Nie tento raz.“ Jeho tón bol rýdza oceľ. „Uram má záľubu v bolesti. Markíz de Sade bol jeho študentom.“

Elena sa mu nechystala presne ukázať ako veľmi ju to poplašilo. „Takže je na výstredný sex.“

„To je jeden spôsob ako sa na to pozerať.“ Nejakým spôsobom vložil krv a bolesť a hrôzu do tej jednoduchej poznámky. Emócie si predrali cestu skrz jej póry a ovinuli sa jej okolo hrdla, škrtiac, vnucujúc sa.

„Zastav to,“ vyštekla, oči boli opäť raz uzamknuté s tými jeho.

„Ospravedlňujem sa.“ Nepatrné zakrivenie jeho pier. „Si viac citlivá, než som očakával.“

Neverila tomu ani na okamžik. „Uram? Povedz mi o ňom.“ Nevedela toho veľa o druhom archanjelovi okrem faktu, že vládol  poriadnemu kusu  Európy.

„On je tvoja korisť.“ Jeho tvár sa uzavrela, polnočné oči boli takmer čierne, výraz sa zmenil tak, že bol ako Grécka socha. Odmeraný. Nevyspytateľný. „To je všetko, čo potrebuješ vedieť.“

„Nemôžem takto pracovať.“ Postavila sa, ale udržovala medzi nimi odstup. „Som dobrá, pretože sa dostanem do vnútra hlavy toho, na koho sa mám zamerať,  predvídam kde bude, čo bude robiť, koho bude kontaktovať.“

„Spoľahni sa na tvoj vrodený dar.“

„Dokonca aj keby som vedela vycítiť archanjelov“ – čo nedokázala  - „nie je to mágia,“ poukázala frustrovane. „Potrebujem východzí bod. Ak nič nezoženieš, budem musieť vychádzať z jeho povahy, jeho vzorcov správania.“

Prešiel smerom k nej, uzatvárajúc vzdialenosť, ktorú ona chcela udržať. „Uramove počínanie nemôže byť predvídané. Ešte nie. Musíme čakať.“

„Na čo?“

„Na krv.“

To jediné slovo ju celú vydesilo. „Čo urobil?“

Rafael zdvihol prst, obkreslil ním jej lícnu kosť. Trhla sebou. Nie preto, že by jej ublížil. Naopak. Miesta, ktorých sa dotkol... bolo to akoby mal priame spojenie na jej najrozpálenejšiu, najženskejšiu časť . Jediné pohladenie a ona bola trápne vlhká. Ale odmietla sa odtiahnuť, odmietala podľahnúť.

„Čo,“ opakovala, „urobil?“

Prstom prešiel cez jej čeľusť a  šelestil pozdĺž jej krku, poskytujúc neznesiteľnú, nevítanú rozkoš. „Nič, čo by si potrebovala vedieť. Nič, čo by ti pomohlo vystopovať ho.“

Pozdvihla svoju ruku, s úsilím odrazila tú jeho, vediac, že jej úspech bol skôr prípadom jeho zhovievavosti. A to ju naštvalo. „Skončil si s hraním tvojich sexuálnych hier?“ spýtala sa bez obalu.

Jeho úsmev tento krát už nebol tieňom, tie premenlivé oči skĺzli z čiernej do niečoho blízko kobaltovej modrej. Plné života. Elektrizujúce. „Nič som nerobil tvojej mysli Elena. Nie tento raz.“