3.kapitola - 2.časť

Moc ma mrzí, že som vám sem nestihla pridať pokračovanie včera ako som plánovala, ale akosi sa mi cez deň nepodarilo dosatať sa k tomu :-( 

Takže až dnes...

Aaaa... konečne sa dozvieme, čože to ten archanjel po Elene vlastne chce

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ohromene  sledovala  ako kráčal k okraju strechy. On bol bytosť tak neuveriteľne nádherná, že prosté pozorovanie ho pohybovať sa zovrelo jej srdce. Nezáležalo na tom, že vedela, že to bola len ilúzia, že on bol tak vražedný ako nôž, ktorý nosila pripásaný k jej stehnu. Nikto, dokonca ani ona nemôže poprieť, že Archanjel Rafael bol muž stvorený aby bol obdivovaný. Aby bol zbožňovaný.

Táto naprosto zlá myšlienka ju vyhrabala z jej omámeného stavu. Odšupla svoju stoličku a prísne sa zadívala na jeho chrbát.  Pohrával sa s jej mysľou? Práve vtedy sa otočil a ona stretla mučivo modrú jeho očí. Na chvíľu si myslela, že zodpovedá na jej otázku. Potom odvrátil pohľad... a odišiel zo strechy.

Nadskočila. Len preto, aby si opäť sadla späť. Rumenec jej začervenal líca, keď stúpal nahor aby sa stretol s anjelom, ktorého do tohto momentu nezbadala. Michaela. Ženská obdoba Rafaela. Jej krása tak prenikavá až Elena mohla cítiť silu z toho dokonca aj z tejto vzdialenosti. Udivujúco si uvedomila, že prihliada stretnutiu uprostred vzduchu medzi dvoma archanjelmi.

„Sara mi toto nikdy neuverí.“ Na ten moment zabudla na zápach mladého upíra, jej pozornosť unesená. Videla fotky Michaely, ale oni sa ani len nepribližovali k realite.

Ďalší archanjel mal pleť farby najvyberanejšej jemnej mliečnej čokolády a žiariacu jeseň z vlasov, ktoré padali k jej pásu v nespútanom objeme. Jej telo bolo čisto ženské, štíhle a vnadné zároveň. Jej krídla decentne bronzové, ktoré sa trblietali proti bohatosti jej pokožky. Jej tvár... „Wow.“ Dokonca aj z tejto vzdialenosti bola Michaelina tvár dokonalo tvarovaná. Elena mala chuť môcť vidieť jej oči – jasné, neskutočne zelené – ale vedela, že si to musela predstavovať. Boli príliš ďaleko.

Robilo to malú odlišnosť. Ženský archanjel mal tvár, ktorá by mohla nie len zastaviť premávku, ale mohlo by spôsobiť zopár hromadných havárií v jej priebehu.

Elena sa zamračila. Navzdory jej uznaniu pre Michaelin vzhľad nemala problém myslieť jasne. Čo znamená, že ten prekliaty arogantný modrooký bastard sa rýpal v jej mysli. Chcel aby ho zbožňovala? No to sa uvidí.

Nikto, dokonca ani archanjel, ju nezmení na bábku.

Ako keby ju počul, Rafael povedal niečo jeho spolu- archanjelovi a klesal späť na strechu. Jeho pristátie bolo tento krát omnoho viac okázalé. Bola si istá, že sa zastavil aby predviedol vzor na vnútornom povrchu jeho krídiel. Bolo to ako keby štetec namočený v zlate začal na vrchole okraja každého krídla a potom ich pohladil smerom dolu, bledol do bielej ako sa približoval ku spodku. Navzdory jej zúrivosti, musela sa otočiť tvárou k pravde: ak by diabol – alebo archanjel – prišiel k nej a ponúkol jej krídla, asi by mu  proste predala svoju dušu.

Ale anjeli nemôžu Stvoriť ďalších anjelov. Tvoria iba krv-sajúcich upírov. Odkiaľ pochádzajú anjeli, nikto nevie. Elena hádala, že sa rodili anjelským rodičom avšak ako o tom premýšľala, nikdy v skutočnosti nevidela detského anjelika.

Jej myšlienky boli opäť zmarené ako pozorovala ladnú eleganciu Rafaelovej chôdze, tak príťažlivý, tak –

Postavila sa na nohy, jej stoličku nechala naraziť do kachličiek. „Choď. Preč. Z. mojej. Hlavy!“

Rafael ustrnul. „Máš v úmysle použiť ten nôž?“ Jeho slová boli ľadové. Krv navoňala vzduch a ona si uvedomila, že je jej vlastná.

Pozrela nadol a našla svoju ruku zovretú na čepeli noža, ktorý inštinktívne vytiahla z puzdra na jej členku. Ešte nikdy nespravila takú chybu. Donútil ju zraniť samú seba, predviedol jej, že ona pre neho nie je nič iné iba hračka na hranie. Namiesto bojovania, stisla silnejšie. „Ak chceš aby som pre teba robila, v poriadku. Ale nebudem manipulovaná.“

Jeho oči sa mihli cez krv unikajúcu z jej päste. Nemusel nič povedať.

„Môžeš byť schopný ovládať ma,“ povedala v odozve na nemý výsmech na jeho tvári, „ale ak by tá daná práca bola hotová, nikdy by si nešiel skrz frašku najatia si ma. Potrebuješ mňa, Elenu Deveruax, nie jedného z tvojich malých upírskych poskokov.“

Jej ruka sa roztvorila v násilnom kŕči ako ju prinútil uvoľniť čepeľ. Tá padla na zem so žuchnutím zjemneným krvou, ktorá sa nazbierala pod ňou. Nepohla sa, nepokúšala sa zamedziť jej tečeniu.

A keď Rafael prešiel aby stál menej než stopu od nej, nezmenila pozíciu.

„Takže, ty si myslíš, že ma môžeš vydierať?“ Obloha bola súvislo modrá, ale Elena cítila ako búrkové vetry prudko vytiahli jej vlasy úplne von z ich drdola.

„Nie.“ Nechala jeho pach – čistý, jasný, morský – uvelebiť sa nad pretrvávajúcim povlakom upíra na jej jazyku. „Som pripravená ísť od toho bez obzretia sa späť a vrátiť zálohu, ktorú si zaplatil Cechu.“

„Taká,“ povedal, berúc obrúsok a baliac ho okolo jej ruky, „možnosť nie je.“

Vyľakaná tým neočakávaným činom, zavrela dlaň aby pomohla spomaliť krvácanie. „Prečo nie?“

„Potrebujem teba, aby si to spravila,“ odpovedal, akoby to bol dostatočný dôvod. A pre archanjela aj bol.

„Čo je tou prácou? Vyhľadanie?“

„Áno.“

Úľava sa začala skrz ňu prelievať ako dážď, ktorý mohla cítiť tak blízko. Ale nie, to bol jeho pach, tak svieži kúsok vody. „Všetko čo pre začiatok potrebujem je niečo, čo upír nosil nedávno. Ak máš všeobecné určenie polohy, tým lepšie. Ak nie, vezmem si Cechových počítačových géniov na sledovanie verejnej dopravy a bankových výpisov, a tak ďalej, zatiaľ čo ja budem loviť v teréne.“ Jej myseľ bola zamestnaná, zvažujúc a vyraďujúc možnosti.

„Zle si ma pochopila, Elena. To nie je upír, koho potrebujem aby si našla.“

To ju zastavilo v jej dráhe. „ Hľadáš človeka? Nuž, môžem to spraviť, ale v skutočnosti nemám žiadnu výhodu pred dobrým súkromným detektívom.“

„Skús znovu.“

Nie upír. Nie človek. Potom zostáva... „Anjel?“ zašepkala. „Nie.“

„Nie,“ súhlasil a opäť raz pocítila chladné otrenie úľavy. To vydržalo dokedy nepovedal, „Archanjel.“

Elena na neho civela. „Žartuješ.“

Jeho lícne kosti vynikali proti slnkom-pobozkanej jemnosti jeho pleti. „Nie. Káder Desiatich nežartuje.“

Jej žalúdok sa skrútil pri zmienke Kádra – ak Rafael bol akýkoľvek príklad ich smrtiacej moci, tak nikdy nechce stretnúť ten zvyšný majestátny trup. „Prečo ideš po stope archanjelovi?“

„To, ty nepotrebuješ vedieť.“ Jeho tón bol konečný. „Čo vedieť potrebuješ je, že ak uspeješ v jeho nájdení, budeš odmenená  viac peniazmi, než môžeš dúfať, že minieš za celý svoj život.“

Elena pohliadla na krvou poškvrnený obrúsok. „A ak zlyhám?“

„Nezlyhaj, Elena.“ Jeho oči boli mierne, ale jeho úsmev, ten hovorilo o veciach, ktoré je lepšie nevravieť nahlas. „Fascinuješ ma – nenávidím, že by som ťa musel potrestať.“

Jej myseľ sa zablesla obrazom upíra v Times Square, ten polámaný chaos, ktorý bol raz osobou... Rafaelova definícia trestu.