1.kapitola - 2.časť

Klusal za ňou ako poslušné šteňa. Sakra, ako ona milovala tie náhrdelníky. Jej najlepšia kamarátka Sara rada strieľala na cieľ s ostrými šípmi – hrot šípu bol ošetrený aby obsahoval ten istý ovládajúci čip, ktorý robil náhrdelník tak efektívnym. V okamžiku kedy sa dotkol kože zrejme začal vydávať nejaký druh elektromagnetického pola, ktoré dočasne skratovalo obeh upírovho nervového systému, zanechávajúc cieľ otvorený k sugescii. Elena nepoznala vedu okolo toho celého, ale poznala limity a výhody jej vybranej metódy zajatia.

Áno, musela sa dostať k jej cieľu bližšie než Sara, ale naopak, nebola tu žiadna šanca minutia a trafenia nevinného diváka. Čo sa raz Sare stalo. Urovnanie súdneho sporu ju stálo polovicu ročného platu. Pery sa jej zvlnili nad pomyslením ako by bola jej priateľka vytočená, že nemohla vystreliť. Elena otvorila dvere na strane pasažiera od auta, ktoré parkovala neďaleko. „Dovnútra.“

Mladý upír tam svoj obvod vopchal s námahou.

Keď sa uistila, že je zapásaný, zavolala hlave bezpečnosti pána Ebosa. „Mám ho.“

Hlas na druhej strane ju inštruoval vysadiť balík na súkromnom letisku.

Neprekvapená vybranou lokalitou zavesila a začala šoférovať. Po tichu. Bolo by trochu zbytočné pokúšať sa o konverzáciu, keďže upír stratil schopnosť hovoriť v okamžiku kedy ho zovrela. Mlčanie bolo vedľajším efektom nervovej zvieracej kazajky vyvolanej náhrdelníkom. Pred vznikom týchto zariadení s vrytým čipom boli upiri lovený niečím na spôsob ´voľby kariéry so sklonom k samovražde´ - ešte aj mladý upíry mali totiž schopnosť roztrhať človeka na kúsky. Samozrejme, v súlade s posledným výskumom lovci upírov neboli celkom ľuďmi, ale boli dostatočne blízko.

Prichádzajúc na pristávaciu dráhu prešla popri ochranke a bola nasmerovaná k ceste z dechtového makadamu. Skupina oboznámená s eskortovaním upíra späť do Sydney čakala vedľa lesklého súkromného prúdového lietadla. Elena k nim vzala zajatého muža a oni na ňu okamžite prikývli aby pokračovala na ceste do vnútra. Musela uložiť balík osobne, pretože oni v tomto okamžiku cesty nemali povolenie na manipulovanie s ním. Pán Ebose mal nepochybne dobrých právnikov. Nevezme na seba žiadnu udalosť, ktorá by mohla viesť k zneseniu obvinenia Úradom na Ochranu Upírov.

Nie že by im ÚOU niekedy dokázalo nalepiť kruté obvinenia. Všetci anjeli musia vystaviť pár fotografií ľudí s roztrhnutými hrdlami, a pritom porota bola snáď pripravená ich nie len oslobodiť, ale dať im v procese aj medailu.

Elena upíra sprevádzala hore schodmi a do priestrannej otvorenej prepravky v zadnej časti pasažierskeho miesta. „Dovnútra.“

Prešiel tam a otočil sa k nej tvárou, zdesenie z neho prúdilo v návale, ktoré už presiaklo skrz jeho tričko.

„Prepáč kamoš. Zabil si tri ženy a jedného starého muža. To plánovanú ľútosť nakláňa viac než do nesprávneho smeru.“ Prirazila za ním dvere a zaistila ich visiacim zámkom. Náhrdelník s ním poputuje do Sydney, odkiaľ bude vrátený priamo Cechu podľa zjednaného protokolu o zariadeniach s vrytým čipom. „Je pripravený na cestu, chlapci.“

Vedúci dozorca – všetci štyria ju nasledovali dovnútra – si ju zmeral od zhora nadol s očami prekvapujúceho odtieňu drozdích vajec. „Žiadne poranenia. Pôsobivé.“ Odovzdal obálku. „Prevod dorazí do vášho Cechového konta ako bolo dohodnuté.“

Elena prekontrolovala potvrdenku. Zdvihla obočie. „Pán Ebose bol štedrý.“

„Bonus za rýchle a nepoškodené zajatie cieľa. Pán Ebose má pre neho plány. Starý Jerry bol jeho obľúbený sekretár.“

Elena sa zaškľabila. Problém stým byť v podstate nesmrteľný bol, že vám môžu spraviť veľa vecí a vy nezomriete. Raz videla upíra, ktorý mal každú jednu končatinu amputovanú... bez anestetika. Zatiaľ čo záchranná čata Cechu ho oslobodila z pazúrov nenávistnej skupiny, ktorá ho uniesla, on bol za príčinou alebo bol spojitosťou. Ale bolo tam video.  To bol dôvod ako vedeli, že týraný muž bol po celý čas pri vedomí. Vsadila by sa, že anjeli toto video neukazovali žiadateľom, ktorí prichádzali v húfoch dúfajúc, že budú Stvorení.

Ale ktovie, možnože ukázali.

Anjeli môžu Stvoriť len okolo tisíc upírov ročne. A z toho čo Elena mohla vidieť, počet adeptov je v tomto prevyšujúci od stoviek až na tisícky. Nemala predstavu prečo. Pokiaľ sa zaujímala, cena za nesrteľnosť bola príliš vysoká. Radšej žiť slobodne a obrátiť sa v prach keď ten čas nastane, než skončiť zamknutá v drevenom boxe zatiaľ čo čakáš na svojho pána, ktorý rozhoduje o tvojom osude.

S trpkou pachuťou na jazyku si zasunula oboje, potvrdenku aj obálku, do vrecka od nohavíc. „Prosím poďakujte pánu Ebosovi za jeho veľkorysosť.“

Strážca sklonil hlavu a ona zazrela na jeho oholenej lebke okraj niečoho, čo odhadovala na havranie tetovanie. Bol moc vysoký nato aby si bola istá, ale ostatní boli menší a všetci nosili to isté jedinečné označenie.

„Vidím, že ste nezadaná.“ Pozeral priamo na čisto strieborné kruhy v jej ušiach. Žiadne svadobné zlato. Žiaden zapletený jantár. Ale ona nespravila chybu predpokladaním, že by chcel ísť na rande. Stráže Bratstva krídla praktikovali celibát zatiaľ čo vykonávali prácu. Odkedy potrestanie za nezdar bolo odstránenie časti tela – Elena nikdy celkom nedokázala zistiť ktorého – usúdila, že nie je dosť v pokušení.

„Áno. Ja tiež dobrovoľne pracujem rozumne.“ Uprednostňovala ukončenie jednej práce pred nástupom do ďalšej. Tam vonku sa našlo vždy viacej upírov na vypátranie. „Pán Ebose ma chce na vysledovanie ďalšieho odpadlíka?“

„Nie. Má priateľa, ktorí vyžaduje vaše služby.“ Strážca sa za sekundu dostal cez obálku, tento raz zalepenú. „Schôdzka sa koná zajtra o ôsmej hodine ráno. Prosím zabezpečte vašu účasť – bolo to vyjasnené s vaším cechom, záloha zaplatená.“

Ak to Cech podpísal, znamená to, že ide o legitímny lov. „Iste. Aké je miesto stretnutia?“

„Manhattan.“